blog Zemislava

Zázraky v nás, alebo čo mi ukázal kovid

Prehnaná individualita, ako sprievodný a odstredivá proces globalizácie (umelého spájania), ľudom do značnej miery zahalil zrak. Ľudia si akosi vypestovali priveľké egá a presvedčili sami seba, že niet ničoho a nikoho, kto by im mohol niečo spraviť. Ibaže by  mohol. A môže. Vidíme to dnes. V časoch údajnej najväčšej slávy, dostal nás voľným okom nevidený nepriateľ. 

Neobišiel ani mňa. Kým som počas dňa som ešte chladom tužil svoje telo, v noci prišiel stav nevídaný. Búšenie srdca, návaly horúčavy. Poďakoval som za všetko zažité. Po nejakom čase som tento stav pomocou dychového cvičenia ovládol a znížil si tep a teplotu. Aj som si vravel, či som to predsa len neprehnal. Na ďalší deň som už nemal chuť. A ten ďalší ani čuch. 

Problémom človeka je to, že všetko berie ako samozrejmosť. Naznačil som to už v začiatkoch blogovania, pár rokov dozadu. Len málo sa odvtedy zmenilo. Možno len to, že sme kolektívne narazili na problém, ktorý nám ukázal, že samozrejmosťou nie je viac menej nič. Ani papierové pravdy, ani papierové práva. Samozrejmosťou nie sú ani naše životy, ba ani naše zdravie. Vo svetle pandémie sa ako nemenné ukazujú dávne prírodné zákonitosti, ktoré nás civilizácia naučila potláčať do úzadia.  

Je na škodu, že pokiaľ ľudom nie je nič, len málokedy si uvedomia to, čo majú. Aj takú chuť berie niekto ako samozrejmosť. Sú aj takí, ktorým od nej závisí aj živobytie. No aj tí si málokedy uvedomia, aké majú šťastie. Nepoznám nikoho, kto by nemal rád vôňu kvetov. A predsa môže prísť stav, kvôli ktorému ju nebudeme cítiť. Málokto z ľudí predtým, než začne svoj deň, úprimne poďakuje za to, že mohol vôbec vstať, že sa zobudil. Že vidí nový deň, ten božský stav, ktorí videli ľudia už v tej “temnej, predkresťanskej minulosti”.  Predkovia to vedeli, podobnosť slova deň a dei, vo význame božstvo, je viac než viditeľná. Čo by dal človek nevidiaci, keby mohol čo i len na chvíľu vzhliadnuť na tento div? Koľko dobrých hormónov by vyplavil tento údiv? Koľko depresií by tento údiv vyliečil?

Kovid mi dal lekciu, ktorú doslova vryl do mojej bytosti. V momente, kedy som zacítil svoj vlastný pach, vôňu a či smrad, by som od radosti objal celý svet. Prihodilo sa ale niečo iné. Stal som sa tým svetom a on sa stal mnou. V tom momente rozsypali sa všetky túžby, domy, autá, peniaze. Na ničom z toho nezáležalo. V každom kúsku svojho tela som cítil súznenie, radosť a vďačnosť. Všetky tri pocity za jediné – že môžem byť súčasťou zeme, sveta, vesmíru a všehomíru a zato, že si to aj uvedomujem. sti. V momente, kedy som zacítil svoj vlastný pach, vôňu a či smrad, by som od radosti objal celý svet. Prihodilo sa ale niečo iné. Stal som sa tým svetom a on sa stal mnou. Tlak v strede čela. A bolo tam ešte niečo, čo sa javilo ako životná cesta, poslanie. Ale o tom snáď inokedy.

Buďme vďační, buďme zdraví. Naučiť sa to môžete aj prostredníctvom sekcie článkov Veľké kolo, kde nájdete zamyslenia, ale aj meditácie. Teraz je ten pravý čas. Využime všetci čas trávený doma zmysluplne. V láske a bez hádok. V sile a zdraví.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.