Devana, bohyňa lovu
Devana. Nakoľko Slovanská mytológia nie je veľmi rozšírená, usudzujem, že málo ľudí počulo o tejto Bohyni. Tak isto existujú vyjadrenia, že táto Bohyňa ani nemusí byť skutočná a teda je len akousi hypotetickou Bohyňou. Povesť ale o nej hovorí ako o skutočnej Bohyni, ktorá je dcérou hromovládneho Perúna a Bohyne Lady. V jej existenciu verím aj ja. Je veľmi krásna a je Bohyňou lovcov a poľovníkov, ktorí jej meno nosia v srdciach dodnes. Ak poľovníci dodržujú jej pravidlá, odmení ich bohatým úlovkom. Rada sa ukrýva v hlbokých lesoch, kde ju sprevádza jeden z Perúnovych bielych jeleňov. Je jej zasvätené nebeské svetlo.
O krásnej Devane sa toho veľa nevie, no viac Vám napovie táto povesť:
Slovanskí bohovia a bohyne sídlili vysoko nad strmými skalnými stenami a oblakmi, na mieste zvanom Planina. Vládca bohov a bohýň, mocný Perún, splodil s bohyňou Ladou dcéru Devanu. Keď Devana vyrástla v krásnu mladú ženu, bola pýchou svojho otca Perúna, ktorý jej, aj napriek protestom božských obyvateľov Planiny, odpúšťal všetky porušenia stáročných zvyklostí Planiny. Okrem Devany bol Perún pyšný aj na svoje stádo bielych jeleňov. Jedného dňa Perún položil do rúk Devany luk a šípy so slovami: „Odteraz si paňou lesov, lúk, riek a jazier so všetkým čo v nich žije, chráň ich a dobre si všímaj či ľudské plemä si váži dary, ktoré sú mu dávané a podľa toho im dopraj alebo ber. Na srdce ti však najviac kladiem starostlivosť o moje biele jelene. Nikdy nedopusť, aby ktokoľvek z ľudského rodu usmrtil čo i len jedného z nich.“
Devana sa po čase zaľúbila do syna človeka, ktorému dovolila, aby si mohol uloviť bieleho jeleňa. Bohovia a bohyne však usmrteniu bieleho jeleňa zabránili. Keď sa o tom všetkom dozvedel Perún, zničil osadu aj s jej obyvateľmi, v ktorej syn človeka býval a jeho samotného premenil na vodu. Ako každého otca pyšného na svoju dcéru, tak aj Perúna po čase hnev prešiel a dovolil Devane aby sa večne, ako krásny prízrak Planiny, starala o lovcov a všetkých tých, ktorí milujú lesy a lúky plné zveri, čisté rieky a jazerá plné rýb. Všetci bohovia a bohyne potom z Planiny odišli, ostala len Devana, ktorá odvtedy, podľa toho ako si ľudia vážia jej dary, dopraje im loveckého úspechu a ochrany pred nešťastím v lesoch, na lúkach, riekach a jazerách, na miestach nad ktorými sa rozprestieralo sídlo slovanských bohov a bohýň – Planina.
Devana mohla upadnúť do zabudnutia vďaka príchodu kresťanstva, ktoré tvrdilo, že patrónom lovcov je svätý Hubert. Myslím ale, že by sme sa mali vrátiť ku koreňom a uctievať práve krásnu Devanu. Ak poznáte poľovníkov, viete, že aj v poľovníctve sú rôzne zvyky a tradície. Jednou z tradícií, ktorá mi ale vôbec ku kresťanstvu nepasuje je aj akási posledná rozlúčka s ulovenou zverou, nazvaná výrad. Ulovené zvieratá sa poukladajú do štvorcového priestoru, ktorý je vyhradený vetvičkami z ihličnatých stromov. V každom rohu sa zapáli vatra. Vyzerá to nejak takto. Príde Vám to ako kresťanské? Mne rozhodne nie.
Oheň v každom rohu, úcta k zveri. To nie je kresťanské. Podľa mňa by to mohlo mať koreň ešte v predkresťanských časoch, kedy si ľudia zver a prírodu veľmi ctili. A ak to má koreň v predkresťanských časoch, mohlo by to mať spojenie práve s našou krásnou Devanou.
Poľovníci si Perúnovu dcéru uctili tak, že po nej pomenovali ocenenie. Meno Devany teda žije dodnes. Uctime si ju teda aj my! Sláva Devane.
Zdroj:
Obrázok:
Je podľa nej nazvaný Devín. A malo by to byť iné meno pre vesnu.