Posmrtný život a smrť u starých Slovanov

Názory na posmrtný život a predstavy o duši sa u bádateľov rôznia, pretože treba povedať, že priame dôkazy sa z toho obdobia nezachovali. Zachovali sa len popisy zväčša kresťanských farárov, alebo arabských cestovateľov, ktorí nemuseli kvôli rozdielnosti kultúr správne pochopiť tieto javy. U kresťanských autorov však môžeme naraziť aj na cielenú “propagandu”, ktorá mala za cieľ zdiskreditovať pôvodnú vieru. 

Posmrtný život u starých Slovanov 

Samotné skúmanie predstáv o smrti a posmrtnom živote u slovanských národov som rozdelil na dve časti – predkresťanské a tie kresťanské. Aj keď sa v ľudových predstavách už nenachádzajú ich možné pôvodné formy, stále nám to môže pomôcť nahliadnuť do problematiky, nakoľko táto ľudová viera je odlišná od tej, ktorá bola hlásaná cirkvou – ale o synkretickú vieru kresťanstva a pohanstva. 

Ak sa však máme pozrieť na samotné predstavy o posmrtnom živote u Slovanov, tak všeobecne rešpektovaná je teória o posmrtnom svete, ktorý bol reprezentovaný bohom Velesom

“A jestliže něco z toho, co bylo řečeno výše, nedoržíme, já a ti, kteří mi podléhají, ať jsme prokleti našim bohem, v kterého věříme, Perunem a Volosem, skotím bohem a ať zezlátneme jako zlato, a ať sme rozsekáni vlastnou zbraní.” (Téra, 2017, s.93)

O tom, že bol Veles dôležitým bohom, svedčí aj dohoda medzi Kyjevskou Rusou a Byzanciou, kde kresťania prisahajú na Hospodina a pohania na Perúna a Velesa. Predpokladá sa, že Perún bol hlavným bohom aristokracie, pričom Veles bol bohom ľudovým, nakoľko nestál na Kyjevskom návrší spolu s ostatnými idolmi, ktoré dalo Kyjevské knieža Vladimír I. Veľký postaviť. 

Veles je v tejto zmluve označený ako ‘skotij bog’, teda boh dobytka. Téra vo svojej knihe Perun, Bůh Hromovládce vyslovil teóriu, že Veles je bohom tretej vrstvy spoločnosti, ktorej znakom je dobytok ako znak bohatstva, čo podporuje aj kliatba zožltnutia na zlato. 

Podľa Ivanova a Toporova znamená atribút skotij bog jeho spojitosť s posmrtnou ríšou, ktorá podľa panindoeurópskej viery bola zobrazovaná ako lúka. (Niederle, 1916, s.38-39)
Predpokladám teda, že Veles by mohol byť oným pastierom dobytka – duší mŕtvych ľudí. 

Kdo to zpívá tak nahlas
na vrcholu kopce s hroby ?
Naše sestřička tam zpívá
pasouc krávy duchů zemřelých. (Vokáč, 2002, s.47)

Ďalším ukazovateľom je aj samotný význam slova Veles s koreňom –wel, -uel, čo ho priamo spája s dušami, videním atď.  Ivanov a Toporov spájajú Velesa aj s obyčajom otvárania dverí, aby za dverami stojace zvieratá vypustili von a tento obyčaj spájajú s vypúšťaním duší. 
Veles je okrem toho spájaný aj z termínom “ljut zver”, teda divoký dravec – medveď, vlk, rys. Zároveň je Veles však aj ochrancom dobytka. Predpokladá sa, že túto funkciu neskôr prebrali sv. Nikolaj a Juraj, ktorí prebrali jeleňa ako kultové zviera. (Mencej, 1996, s. 295)

Čo sa týka samotného posmrtného sveta, teda predstáv o ňom, podľa Slovanov bol od sveta oddelený riekou, o čom svedčí aj samotné vhodenie starých božstiev do rieky, ktoré  vrhá iná svetlo aj na samotný proces pokresťančovania Rusi, nakoľko sa predpokladá, že zhodenie idolov nebolo potupným, ale dôstojným rituálnym aktom rozlúčenia sa s bohom. (Téra, 2017, s.144)

Ďalšou hypotézou o viere v posmrtný život u Slovanov je samotné odmietanie posmrtného života, ktoré vo svojej kronike pripisuje Slovanom biskup Thietmar Merseburský: “Aby som nebol označený nadávkou nemý pes zo strany nevzdelaných a predovšetkým Slovanov, ktorí si myslia, že časnou smrťou všetko končí – toto hovorím.” (Mencej, 1996, s.294)

Ďalším dokladom, ktorý by potvrdzoval túto teóriu, je aj Nestor, ktorý uvádza, že Slovania na rozdiel od Grékov nepoznali posmrtný svet. Tieto tvrdenia ale vyvracajú početné rituály späté so smrťou a vierou v posmrtný život. 

Ak by sa teda mali zhrnúť doterajšie štúdiá o posmrtnom živote u pohanských slovanov, prevláda názor, že viera v posmrtný život u Slovanov bola, no mala rôzne podoby. 

Predstavy o duši v tradičnej ľudovej kultúre

Aj napriek príchodu kresťanstva sa niektoré predstavy o duši udržali, prevažne tie, ktoré stotožňujú dušu so zvieraťom. Podľa Mencejovej môžeme dušu prevtelenú do zvieraťa sledovať vo viacerých časových úsekoch, a to bezprostredne po úmrtí človeka, alebo v čase keď prichádza na tento svet. 

U Slovanov sa však stretávame aj s predstavou, že duša človeka môže jeho telo opustiť aj za života, čo sa mohlo udiať hlavne v spánku. To, do akého zvieraťa sa človek prevtelil, záviselo či už od jeho predkov, alebo od jeho vlastností. Napríklad na holuba sa premenila iba dobrá duša. Slovania si duše tiež predstavovali ako vtákov, mačky, myši, netopiera a dokonca aj v podobe žaby, či červíka. (Mencej, 1996, s.287)

Asi najčastejším javom bolo prevtelenie sa do vtáka, ktoré je doložiteľné už zo starého Egypta. Napríklad aj v okrese Liptovský Mikuláš prevládala predstava, že duša nebohého po vynesení na dvor sedí na strome v podobe bieleho vtáka. (Bednárik, 1944, s.26).

Dušička mrtvě narozeného dítěte prý poletuje v podobě bílé holubičky tak dlouho, dokud otec nebo matka jí svou smrtí nevykoupí.” (Česko, Pejml, 1941, s. 238). V Slovinsku sa na vtáka prevteľovali nepokrstené deti, teda svojim spôsobom nečistí jedinci. Známe sú aj prípady, kedy sa duša mŕtveho prevteľuje na sovu. Napríklad v Srbsku  ukladajú k hlave zomrelého obrázok kukučky, či kukučku vyrezanú z dreva. V Bosne a Hume sú často do kameňov vytesané vtáky ako duše zomrelých. (Mencej, 1996, s.289)

“Vyskytuje sa ešte zvláštny spôsob uctievania mŕtvych, azda jeden z najstarších: hroby, zriedkavejšie na krížnych cestách, sa obsypávajú semienkami pre vtákov.” (Zelenin, 1927, s.33) 

Ďalšia predstava je zachytená na Ukrajine: “Vtáci – duše zomrelých – sa podľa ukrajinskej viery pripájajú na jar k sťahovavým vtákom z Wyrij, krajiny mŕtvych a krajiny na juhu, na druhej strane mora, kde v zime sťahovaví vtáci hniezdia a v korunách stromov spievajú svojim príbuzným. (Voropaj, 1993, s.152)

Ďalšou predstavou posmrtnej formy duše je forma prevtelenia sa do ovce, ktoré však nemusí byť nutne slovanským prvkom, nakoľko je to kresťanské učenie, ktoré považuje veriaceho za ovcu a Krista za pastiera. 

Pohreb a pohrebné zvyky

Pohrebné rituály u starých Slovanov boli podľa archeologických nálezov, či popisov cestovateľov rôznorodé a teda nemôžeme hovoriť o nejakých pozostatkoch starého indoeurópskeho rituálu. K postupnému zjednocovaniu pohrebných rituálov dochádza až s prijatím kresťanstva, ktoré definitívne stanovilo pochovávanie do zeme, no mnohé zvyky nedokázalo pohltiť a neostávalo nič iné, ako zvyky tolerovať. 

Základom slovanského pohrebného rituálu bolo spaľovanie, ktoré však nebolo len fenoménom slovanským, ale naopak išlo o árijské dedičstvo, ktoré rovnako praktizovali Litovci, Germáni, či Galovia. Môžeme povedať, že spaľovanie mŕtvych možno jednoznačne priradiť k pohanskej dobe, aj keď pochovávanie do hrobov sa objavilo už pred kresťanstvom a to pod vplyvom rímskym. O spaľovaní mŕtvych u Slovanov svedčí aj sv. Bonifác v roku 744, keď spomína spaľovanie žien a detí. Tak isto podľa biskupa Diethmara Poliaci spaľovali zomretých ešte v 11. storočí. 

Podľa Niederleho hlavný ceremoniál spočíval v spaľovaní a rituálnom plači a hranici, na ktorej bol jedinec spálený v odeve, v ktorom chodieval. Do hrobov dávali aj predmety dennej potreby, čo svedčí o viere v pokračovaní života po smrti. Treba však povedať, že tieto milodary sa dochovali len v skromnom počte, čo môže ukazovať aj na nemajetnosť Slovanov. Podľa Niederleho sa po spálení tela popol zhrabal na miesto, na ktorého sa navŕšila mohyla, alebo sa tak stalo po pár dňoch od pohrebu. 

Súčasťou obradu bol rituálny plač, zvaný ‘žaľenje’, ktoré bolo občas sprevádzané draním líc, či iným zraňovaním tela. Toto žalenie bolo známe pomerne dlho v Rusku, ale i na Morave a na Slovensku, ba dokonca bolo natoľko dôležité, že pohreb sa zaobišiel bez cirkevných náležitostí, no bez žialenia nie. 

Súčasťou pohrebu bola aj ‘dobrovoľná’ smrť pozostalej ženy, či služobnej družiny. Tento zvyk je zápismi doložený ako u južných Slovanov, tak u Poliakov a Rusov. Hoci bol tento zvyk popísaný ako dobrovoľný, len ťažko môžeme predpokladať jeho úplnú dobrovoľnosť, skôr išlo o väzbu tradície, ktorá to jednoducho prikazovala. Ženy, ktoré boli vybraté, alebo sa prihlásili, boli najprv pozbavené zmyslov opojnými látkami – svedčí o tom arabský cestovateľ Ibn Faldán. Tento zvyk však nie je čisto slovanský, opäť raz ide o dedičstvo z indoeurópskych dôb. Smrť mladíka popísal Mas Údí takto: “Nejen ženu obětovali mrtvému manželu, ale i když mládenec zemřel, obětovali mu svobodnou dívku, opatřujíce mu tak ženu pro onen svět, které neměl za živa.” (Niederle, 1953, s.220).

Ďalším fenoménom je aj pochovávanie na lodiach, ktoré je vlastné škandinávskym národom, ktoré sa pravdepodobne po ich vplyvom dostalo aj na Rus. Predpokladá sa, že loď neznamenala nič iné, ako plavidlo, ktorým sa pochovaný dostal na druhý svet. Neistého pôvodu je aj zvyk pochovávania na saniach, či nosenie mŕtveho k hrobu na saniach aj v lete. Takto na saniach nosili kniežatá, teda mohlo by ísť aj o akýsi znak prestíže.

Dicksee, Frank; The Funeral of a Viking; Manchester Art Gallery

K Slovanom sa tak isto dostal aj zvyk kladenia mince, ako platba pre Chárona. Tento zvyk si Slovania natoľko obľúbili, že podľa Niederleho ho praktizovali ešte za jeho života. Treba povedať, že niektorí filológovia porovnávajú slovanské nav, ktoré odkazuje na záhrobie s navis, teda loďou, ktorou Cháron prepravoval duše na druhý svet. 

Dôležitou súčasťou pohrebu bola aj tryzna, ktorej význam nie je nikde výslovné doložený. Podľa rekonštrukcií by malo ísť o akúsi hostinu, ktorej súčasťou bolo aj ‘dramatické predstavenie’, ktoré spočívalo v zápase “dobra so zlom”. Po tomto boji nasledovala hostina zvaná pirь, či strava. Dokonca už pri správe o Attilovej smrti hovorí záznam o hostine zvanej strava, čo poukazuje na jeho spojitosť so Slovanmi. Na týchto hostinách sa s obľubou požívala medovina a jedlo a predpokladá sa, že neskorší zvyk hodovania na hroboch by mohol byť práve pozostatkom týchto pohanských hostín.

Ďalším zvykom, ktorý pretrval donedávna boli rusadelné sviatky, proti ktorým cirkev dlho brojila. Hoci ide o sviatky príznačné pre rímsku tradíciu, predpokladá sa, že aj u Slovanov boli sviatky, ktoré boli pôvodom ich. Svedčí o tom aj bohatosť folklóru, v ktorom sa zachovalo mnoho tzv. survivalov. 

Ak sa pozrieme na hroby starých Slovanov, tak môžme povedať, že až od 5. a 6. storočia môžeme s istotou hovoriť o hroboch slovanských. Hrob sa nazýval mohylou (mogyla, gomila), či na Rusi pod vplyvom Turkotatárov kurhan. Tieto mohyly mali rôzne tvary , no ruské mohyly sa vyznačovali tým, že boli o čosi vyššie, ako napríklad tie u západných Slovanov. Predpokladá sa, že to bolo pod vplyvom severských národov. Na mohylách občas stavali aj koly, na ktoré sa kládla popolnica, či malé striešky.

S príchodom kresťanstva hroby strácajú stopy násypu a neskôr sa hroby samotné presúvajú ku kostolom. Neskôr sa začínajú objavovať prvé truhly a rakvy, staroslovansky raka. Telo bolo väčšinou uložené na znak s rukami skríženými na hrudi, alebo voľne položenými vedľa tela, či na bruchu. Doklad o tom, ako vyzerali bohaté hroby nám podávajú kniežacie hroby z Černigova, ktoré obsahovali výzbroj a časti bohatých obiet. 

Pôvodne stáli cintoríny pri dedinách, riekach a mierne zalesnených kopcoch a s príchodom kresťanstva sa presunuli do centier dedín ku kostolom. 

Literatúra

BEDNÁRIK, Rudolf: Cintoríny na Slovensku, Vydavateľstvo SAV, 1972

IVANOV V., TOPOROV. V. N.: Slavianskije jazykovyje modeliruščie semiotičeskie sistemy. Moskva, 1965

MENCEJ, Mirjam: Predstavy o živote po smrti u starých Slovanov. Slovenský národopis, 44, 1996, p. 286-301.

PITRO, Martin: VOKÁČ, Petr. Bohové dávných Slovanů. Praha: ISV, 2002. ISBN 80-85866-91-9. S. 47.

NIEDERLE, Lubor: Rukověť Slovanských starožitností, nakladatelství ČSAV, 1953

NIEDERLE, Lubor: Život starých Slovanů díl II., Bursík a Kohout , 1916

PEJML, Karel: Český lid ve svích názorech, obyčejích a pověrách, Praha, 1941

TÉRA, Michal: Perun – Bůh Hromovládce, Červený kostelec : Pavel Mervart, 2017. SIBN 978-80-7645-253-0

NIEDERLE, L: Rukověť Slovanských starožitností, nakladatelství ČSAV, 1953

Obrázky
Titulná ilustrácie – Weles, autor Swietopelk

Dicksee, Frank; The Funeral of a Viking; Manchester Art Gallery

2 komentáre k “Posmrtný život a smrť u starých Slovanov

  1. Zemislavs not dead! 😀

    …což je rozhodně dobrá zpráva.

    Osobně si myslím, že přejímání kostrového pohřbu nebylo tak úplně pod římským vlivem. Spíše se podle mého jednalo o avarskou módu, kterou Slované přejímali, stejně jako nákončí opasků.

    Co se Velese týče, viděl bych ho spíš jako boha kombinujícího první a třetí IE funkci, jednak jako pastýře a jednak jako převaděče duší na druhou stranu. Nemyslím si, že by byl přímo pánem podsvětí, spíš někdo, kdo ho hlídá, jak naznačuje usazení svatého Mikuláše/Jiřího na místo svatého Petra u nebeské brány v pozdějším ruském a ukrajinském folklóru. Dobrou poznámku k němu měl také svého času Dorian: kdo jiný by měl lépe ohlídat stáda, než právě Vládce vlků?

    Jinak, jak jako blogger funguješ bez Facebooku?

    1. No fungujem ako fungujem, viac menej sa tento článok šíril vďaka známostiam. Ako to bude ďalej, ešte premýšľam. Ale ďakujem za podporu.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.