Veľké kolo: kruhovo-závitové vnímanie života

Čoskoro to bude rok, keď som sa po istých životných udalostiach opäť prebudil a rovnako to bude rok od toho, kedy som do každého dňa zaradil rozjímania. Po roku sa vo mne opäť prebudili myšlienky súladu a s nimi sa na myseľ dostal aj starý súbor článkov, ktoré toho chceli už v tom čase niečo povedať. Teraz som sa rozhodol články prepracovať, pridať do nich znalosti, ktoré som za päť rokov nabral nielen na poli vedy, ale aj na poli duchovna. Tieto články si možno niekto pamätá pod názvom veľký zákon. Premenujme ich na veľké kolo. 

Veľké kolo ako súčasť mýtu stvorenia 

Podľa bájí nachádzajúcich sa v slovanskom svete, na počiatku Svarog ukul Slnko.  Samotné slnko má tvar kola, čo si uvedomovali aj predkovia : etym. z psl. *kolo, čo súvisí s diva-karah (žiarivé koleso). Slovo vzchádza z *kuel (otáčať sa, pohybovať sa dokola) [1] 

Všetky slnká a planéty majú tvar kola, všetky slnká sa točia dokola a spolu vytvárajú súlad, ktorý umožnil život na zemi. Aj vedci tvrdia, že by stačila malá odchylka v dráhach a život na zemi by pravdepodobne vyzeral inak, resp. by ani byť nemusel. Stačí si pripomenúť, akú úlohu zohral náš mesiac, keď chránil zem pred vesmírnymi skalami. Všetky jeho jazvy by dnes mala naša zem a možno by bola pustá, ako ten mesiac, ktorý bol pravdepodobne indoeurópskym meračom času, čomu nasvedčuje aj jeho koreňoslovie. [2] Mesiac teda možno okrem prvého nástroja na merania času považovať za jedno koleso v systéme, ktoré umožňuje život tu na Zemi. A veľké kolo má kolies mnoho.

Zemské kolá a človek

Okrem nebeských čiar, poznali predkovia aj božstvá, ktoré sa starali o poriadok na Zemi. Každý boh mal na starosti iné sféry, či už to bolo v živote alebo v prírode. Podobné kolá tvoria aj životodarné živly, ktoré by mali byť v rovnováhe. Ľudia si často uvedomovali dvojakú tvár božstiev. V etnografickej vede sa to často nazýva ambivalentnosť. Kým na jednej strane pomáhajú, na inej môžu škodiť. Hlavne vtedy, ak niektorý zo živlov preváži a naruší tak chod ostatných kôl. Nech už to bolo a je akokoľvek, vďaka uctievaniu týchto bytostí si človek uvedomil svoj diel a svoju vlastnú účasť na tejto zemi, na tomto koláči. Ak sa s tým človek stotožní, ťažko bude ďalej pokračovať v predošlom živote, najmä ak sa viedol v znamení nerovnováh. 

Kolo života a smrti 

Koniec, ale i začiatok pochádzajú z jedného prazákladu ken-ti. [3] Rovnako to platí aj o živote a smrti človeka, ktorá je len novým začiatkom. A vôbec sa to nemusí vylučovať s tým, či uznávame, alebo neuznávame teóriu o posmrtnom živote. Život, ale rovnako aj smrť je pre prírodu potrebná. Dnes sme svedkami vychýlenia a premnoženia človekov. Každý súci človek vidí, že tento stav nie je z dlhodobého hľadiska udržateľný a hoci je kult vlády človeka mocný, každý rast má svoj vrchol a koniec, resp. nový začiatok, kedy sa počty ustália na hodnote, ktorá umožní dobrý život aj ostatným druhom. Problém je ale ten, že veľa človekov je vychovaných v neúcte, resp. nadmernom egu. Doba kresťanská (paradoxne v rozpore s Ježišom) a kapitalistická  nás naučila nezdravého egoizmu a individualizmu, ktorý neberie ohľad na nikoho. Každý asi stretol nejedného človeka, ktorý si myslí, že môže všetko, no pritom nemusí nič, veď život má len jeden, po ňom potopa. Kiežby sme sa naučili, že dobrý život sa nemeria majetkom, peniazmi a ukazovaním toho, že na niečo máme, alebo že si to môžeme požičať. 

Nemusíme si myslieť, že uvedomelá, či duchovná cesta je len o akomsi odriekaní. Je to hlavne o vedomí toho, že život nám dožičí, umožní pôžitok, či zážitok. Každé ráno väčšina vstáva bez toho, aby si uvedomila, že nám život dožičil vidieť svet a byť súčasťou jeho krás. Tých krás, ktoré sme prelepili umelinami, prestavali múrmi, začiernili, umlčali. Život nám umožní aj pôžitok , ktorý máme z raňajok, obeda a večera. Nie každý si to ale dokáže uvedomiť vo všedný deň. Mnohí si to uvedomia vtedy, keď sa nažerú do prasknutia, alebo keď svoju návštevu luxusnej stravovne vykričia do celého sveta. No problém nie je v jedle, ale v ľuďoch. Každý, kto si aspoň trocha poživne zaobstaráva sám, vie, že to nie je samozrejmosť, ale zázrak. 

Život nám tak isto dožičí aj osláv. Každý deň je síce oslavou života, no nie každý deň je možné sa baviť do bezvedomia. Najprv človek nasadil, potom oslavoval a žiadal o plodnosť. Najprv človek z poľa zozbieral, až potom slávil úrodu a život čerstvými plodmi. Všetko má svoj poriadok. Sú dni, kedy sa treba postiť, aby človek nezabudol, že jedlo je darom života. Sú dni, kedy treba zas sláviť a radovať sa, aby sa plody urodili aj na ďalší rok. A sú dni, kedy je treba pracovať na sebe, spoločnosti. V skratke, život žičí každému, kto dokáže počuť.  

Človek ako súčasť veľkého kola 

Systém, pod ktorým funguje náš svet počíta aj s človekom. Predstavme si ozubené koleso, kde každý človek je jeden zub. V dnešnej spoločnosti sú zuby opotrebované a narúšajú tak chod celého systému. Vidíme to nielen na prírode, vidíme to aj v spoločnosti a koniec koncov to vidíme aj v pandémii, ktorá morí spoločnosť už druhý rok.

A možno máme len z pekla šťastie, že prišla a množstvo ľudí tak začalo hĺbať. Vnímať to môžeme aj tak, že sme dostali šancu na poslednú zmenu, ktorá ak chceme na zemi žiť, bude musieť prísť. Možno by bolo dobré zamyslieť sa, že vždy, keď dôjde k uvoľneniu opatrení a život sa začne vracať do “normálu”, vždy príde nová mutácia a nová vlna, ktorá aj napriek vakcíne uzavrie spoločnosť. Bolo by dobré zamyslieť sa nad tým, či by nebolo možno otvoriť smer tak, aby sa nevylučoval s rovnováhou, ktorá opäť zhojí svet. 

Veľké kolo a ponímanie času

Ako som už naznačil v odseku o mesiaci, indoeurópske vnímanie času bolo postavené na fázach mesiaca, ktorý chodí taktiež v cykloch. Toto vnímanie sa prekrývalo aj so slnečným cyklom, nakoľko sviatky slnovratov boli významnými medzníkmi v poľnohospodárskom prostredí. Možno povedať, a tvrdia to aj významní bádatelia na poli etnografie a religionistiky, že až príchodom kresťanstva sa ponímanie času zmenilo na priamu líniu od stvorenia až po koniec. Paralelne s tým prišlo aj vnímanie toho, že človek nemôže zvrátiť svoje hriechy, ba naopak, už sa s nimi rodí a nezbaví sa ich. Naproti tomu stojí staré vnímanie, kedy každý začiatok nového cyklu znamená aj nový začiatok. A to zabezpečia práve obrady, ktoré napodobnia počiatočné činy bohov a vďaka tomuto súladu sa tento čin stane akoby opäť. A presne toto umožní spoločnosti, ale aj jednotlivcovi nový začiatok. 

Nadväznosť na tento článok možno očakávať na blogu v staronovej rubrike Veľké kolo – kruhovo/závitové vnímanie života 

Literatúra: