Holubičia povaha Slovanov, jej pôvod a náčrt Slovanskej morálky

Nedá sa s presnosťou povedať, kedy a prečo vlastne nastal zlom v myslení o povahe a morálky slovanského plemena. Existujú len a len domnienky a tieto domnienky sa vám pokúsim v rámci možností priblížiť.

Slovania proti Rímu

O tom, že Slovania  “holúbkami” neboli, svedčia mnohé záznamy, napríklad taký Ján Efezský hovorí o Slovanoch ako o prekliatom národe a dôvod na to má – slovania pustošia jeho krajinu.

Pridáva sa k nemu aj Prokopios, ktorý ťaženie Slovanov opisuje detailnejšie:

“V tom čase slovanské vojsko v počte najviac tritisíc mužov prekročilo rieku Dunaj a nikto sa proti nim nepostavil. A keď prebrodili rýchlo a bez ťažkostí rieku Herbos, rozdelili sa na dva prúdy. Jeden oddiel mal tisíc osemsto mužov, druhý potom zvyšok. S obidvoma, s každým oddielom osobitne, sa stretli velitelia rímskeho vojsko v Ilýrii, Trácii a napriek všetkému očakávaniu boli porazení; jedni boli pobití, druhí sa v zmätku zachránili útekom. Keď velitelia takto skončili, rozdrvení onými dvoma barbarskými vojskami, početne omnoho slabšími, narazila jedna z týchto nepriateľských družín na Azdaba. Tento muž bol kopijníkom cisára Justiniána a bol povýšený do hodnosti takzvaného kandidáta; velil jazdeckým jednotkám, ktoré boli umiestnené dlhý čas v pevnosti Tzrurulon (Corlu) v Trácii; bol to silný oddiel, zložený z vynikajúcich vojakov. Slovania sa stretli aj s nimi, väčšinu z nich na bezhlavom úteku hladko pobili; Azbada potom zajali a zatiaľ ho nechali nažive, ale neskôr ho hodili do ohňa, a keď si predtým z jeho chrbta vyrezali remene, zaživa ho upálili. Po tomto čine spustošili títo barbari ešte smelšie všetky trácke a ilýrske územia a obliehaním sa zmocnili početných pevností, hoci predtým nikdy neútočili na hradby a ani sa neodvažovali zostúpiť na nížinu, pretože sa nikdy nepokúsili preniknúť na rímske územie. Dokonca sa zdá, že s vojskom nikdy ani neprekročili rieku Dunaj, iba v onom čase, ako som sa už zmienil. Po víťazstve nad Azbadom drancovali Slovania krajinu postupne až po more a zmocnili sa útokom i prímorského mesta Toperos, hoci malo vojenskú posadáku. Toto mesto je najvýznamenšie na tráckom pobreží a je vzdialené dvanásť dní cesty od Byzantia. Ovládli ho takto. Väčšina z nich sa ukryla v neprehľadnom teréne pred hradbami, zatiaľ čo menší oddiel pri východnej bráne znepokojoval obyvateľov cimburia. Vojaci, ktorí tam strážili, v domnienke, že nepriateľov nie je viac, ako ich bolo vidieť, sa hneď chopili zbraní a všetci urobili výpad. Barbari sa obrátili a v prenasledovateľoch vzbudili dojem, že pred nimi utekajú zo strachu. Rimania ich prenasledovali a dostali sa ďaleko od hradieb. Tí, čo boli v úkrytoch, vyšli von, dostali sa do tyla prenasledovateľov a znemožnili im návrat do mesta. Obrátili sa aj tí, čo predstierali útek, a zovreli Rimanov z dvoch strán. Keď barbari všetkých pobili, vrhli sa na hradby. Obyvatelia mesta, zbavení vojenskej ochrany, sa dostali do tiesne a pokúšali sa brániť, ako sa dalo. Najprv na útočníkov liali vriaci olej a smolu a odvšadiaľ hádzali na nich kamene, a nechýbalo veľa, boli by unikli nebezpečenstvu. Barbari ich však zasypali množstvom šípov a prinútili ich opustiť cimburie. Opreli rebríky o hradby a útokom sa zmocnili mesta. Rýchlo pobili mužov v počte pätnásťtisíc, ulúpili majetok a deti i ženy si vzali ako otrokov. Zo začiatku skutočne neušetrili žiaden vek a od okamihu, keď vykročili na rímske územie, bojovníci oboch skupín zabíjali každého, koho stretli, bez rozdielu veku, takže celá ilýrska a trácka zem bola pokrytá mŕtvolami. Tých, s ktorými sa cestou stretli, nezabíjali ani mečom, ani kopijou, ani iným zvyčajným spôsobom, ale vrážali pevne do zeme zahrotené koly, nešťastníkov na ne nabodávali, hrot kola im vrážali do zadku, až prenikol vnútornosťami a takto nechávali ľudí umierať. Ďalej barbari zatĺkali do zeme štyri dosť hrubé koly, na ne uviazali ruky a nohy zajatcov tĺkli ich bez prestania palicami do hlavy a ubíjali ich ako psy, hady alebo inú zver. Iných zavierali do príbytkov spolu s dobytkom a ovcami, ktoré sa im nepodarilo odviesť do svojej krajiny a nemilosrdne ich upaľovali. Tak Slovania vždy hubili tých, ktorí sa dostali do ich moci. Teraz však i Slovania z druhej skupiny, akoby sa nasýtili krvi, rozhodli sa ponechať niektorých z tamojších zajatcov; potom sa všetci vrátili domov a odviedli so sebou tisíce otrokov.  [1]

Slovania pália kostoly a činy kráľa Svätopluka

Když se potom objevili důvody, aby vévoda Bernard pozvedl zbraně císaři, Slované se chopili příležitosti, shromáždili vojsko a nejdříve zpustošili ohněm a mečem celou Nordalbingii. Potom protáhli celou slovanskou zemí, zapálili všechny kostely a vyvrátili je ze základů. Kněze a ostatní služebníky kostelů porůznu mučili a pozabíjeli a nezanechali na oné straně Labe ani stopu po křesťanství. V krajine u Hamburku byly tehdy i později mnohé duchovní a světské osoby odvedeny do zajetí. Ještě více jich bylo zabito z nenávisti ke křesťanství. [2]

Takéto svedectvo nám prezmenu podáva kronikár Helmold o pár sto rokov neskôr a aj v jeho diele môžeme vidieť, že slovania stále nenesú črty holubičej povahy.

Bogatyry, ilustroval Wiktor Michailowitsch Wasnezow

Presuňme sa tentokrát na naše územie do čias Veľkej Moravy, kedy po zemi kráčalo knieža Svätopluk, niekedy označený titulom rex – kráľ. O ňom píšu dobové kroniky toto:

“Keďže mal na pamäti aj priateľstvo a prísahu danú Ariborovi, vypravil sa s vojskom, aby sa pomstil za všetko, a to sa mu aj podarilo. Na severnej strane Dunaja zajal prostredného z troch Engilschalkových synov Verinhara a grófa Vezzila, ktorý bol ich príbuzným, a dal im odrezať pravú ruku i jazyk. Okrem toho však – hrôza pomyslieť – zbavili ich aj prirodzenia či genitálii takým spôsobom, že po nich nezostalo ani stopy…” [3]

Na týchto príkladoch, ktorých mohlo byť spokojne aj oveľa viac vidíme, že predsa ten holubičí národ nie je až tak holubičí, ako sa nám zdá. Prečo potom počúvame stále dokola mýtus o holubičom národe? Ešte lepšia otázka je, kde sa vzala povestná umiernenosť slovanského plemena? Alebo je to problém celosvetový a týka sa všetkých etník, ktoré prijali morálku sekty judaistov?

Morálka podľa F. Nietzscheho

Ak sa pozrieme na štúdium morálky, natrafíme na zaujímavé diela, pričom asi najzaujímavejšie je dielo od Nietzscheho.
Tento známy nemecký filozof a filológ,  delí morálku na dve kategórie:

  • Morálka pánov – morálka bojovníkov a aristokracie
  • Otrocká morálka – otrockú morálku Nietzsche pokladal za židovsko – kresťanskú morálku, ktorá pretvára svoje slabosti na svoje hodnotové ideály, a morálku pánov považuje za zlú a pudovú, kdežto svoju pretvorenú morálku považujú za božiu morálku

Ako už bolo naznačené vyššie, morálka sa delí na dve druhy a Friedrich Nietzsche vidí kresťanstvo, ktoré pokladá za otrockú revolúciu ako dôvod, prečo zanikla stará európska morálka pánov.
Keď sa pozrieme na morálku dnešnej doby, vidíme tam práve ono odpustenie, poslušnosť atď. Keď sa ale pozrieme do histórie, uvidíme v nej náznak toho, že morálka bývala iná, ako je tomu teraz?

Vojna v náboženstve Slovanov

Všetci dobre vieme, že hlavným nebeským bohom bol u Slovanov Perún, ktorý svojou majestátnosťou predbehol ostatné božstvá. Perún bol a stále je bohom plodnosti ale i vojny a jeho sekera chránila krky bojovníkov, bojujúcich o česť, slávu ale veľmi často i moc a peniaze. Ak je boh vojny hlavným bohom entika, môže byť toto etnikum holubičej povahy?

Morálka slovanov

Ako už bolo naznačené v predchádzajúcej stati, náboženstvo slovanov sa nieslo hlavne vo vojnovom duchu, o čom svedčí výsostné postavenie vojnového boha Perúna v Kyjevskom panteóne. Popri Perúnovi sa nám ale objavuje ďalší významný boh a tým je Veles. Veles vystupuje podobne ako Perún v zmluvách medzi Byzanciou a Kyjevskou Rusou.

“A jestliže něco z toho, co bylo řečeno výše, nedoržíme, já a ti, kteří mi podléhají, ať jsme prokleti našim bohem, v kterého věříme, Perunem a Volosem, skotím bohem a ať zezlátneme jako zlato, a ať sme rozsekáni vlastnou zbraní.” [4]

autor nevypátraný

Na základe vedomosti o Velesovi môžeme predpokladať, že Perún reprezentuje aristokratickú časť a Veles agrárnu časť. Podobne ako je medzi bohmi severského panteónu doložený súboj medzi božskými rodmi Aesir a Vanir, podobný sujet nachádzame aj u Slovanov. Je teda pravdepodobné že svet poľnohospodárov a bojovníkov je v konflikte. Na základe výskumu iných indoeurópskych kultúr vieme, že práve bojovnícky spôsob života je vznešenejší a pokladaný za cnostnejší. Dôkazom je aj cnostný ideál antiky, Achilles, ale i Valhalla, ktorá je výsadou len tých mužov, ktorí zomreli v boji.

“Keď Trós mu objímal nohy, snažiac sa Achilla prosiť, ten mečom mu pečeň preťal.” [5]

Friedrich Niezsche vyslovil domnienku, dnes už potvrdenú:

“O latinském bonus se domnívám, že je lze vyložit jako “válečník”: za předpokladu, že právem odvodzuji bonus ze staršího duonus (srovnej bellum = duellum = duen-lum, v němž se mi zdá slovo bonus obsaženo.) Bonus tedy jakožto muž sváru, rozdvojení (duo), jako válečník: vida, v čem ve starém Římě spočívala “dobrota muže”. [6]

Takéto významové posuny nie sú ale len doménou latinského jazyka. Sémantické posuny boli nájdené aj v jazykoch slovanských čo značí minimálne o tom, ako vraví Pukanec, že morálka starých slovanov bola značne odlišná od morálky dnešnej. [7]

Na samotné jazykové posuny sa pozrel už spomínaný Pukanec a tu  uvádzam zopár postrehov:

-*drzъ: “odvážny, smelý” (praslovanský význam možno rekonštruovať na základe staroslovienskeho drъzъ “odvážny, smelý”; litovského drąsús “smelý”, lotyšského drúoss, drúošd “smelý”, staropruského dirsos, dyrsos “zdatný, odvážny”) > v slovenčine, češtine, slovinčine, ruštine “drzý, bezočivý”; [8]

-*dobrъ: “odvážny” (praslovanský význam možno rekonštruovať na základe staročeského dobrodruh “odvážny, statočný druh”, dobrodružstvie “hrdinstvo”; stredohornonemenckého tapfer “silný, pevný”, “smelý”, sem patrí azda tiež luvijské tapar(iya)- “vládnuť” z luvijského *tapar- “mocný”) > staroslovienske atď. “milý, vľúdny, láskavý”; [9]

-*norvъ(nъ): “svojhlavý” (praslovanský význam možno rekonštruovať na základe poľského narowny “tvrdohlavý, tvrdošijný, vzdorovitý, neposlušný”, srbského a chorvátskeho nárvan “prirodzený”, slovinského naráven “prirodzený”, ruského nárečového slova noróvnyj “tvrdohlavý, svojhlavý”, staropoľského a poľského nárow “zlozvyk, tvrdohlavost”, staroruského norovъ, nravъ “mrav: jankovitosť, svojhlavosť; úsilie; túžba, odvaha, dôstojnosť; rozum atď..” ruského noróv “mrav, tvrdohlavosť”; litovského norėti “chcieť”, nóras “vôľa, túžba”, staropruského nertien “zlosť; staroindického nrtú- “hrdina”, luvijského annara/i- “energický, mužný”, staroírskeho nert “sila, moc”, sonairt “odvážny, silný”, waleského nêr “hrdina” nerth “mužnosť, odvaha;armáda”, hynerth “odvážny, silný”) > v slovenčine (mravný), češtine, slovinčine, ruštine “vyhovujúci požiadavkám mravnosti, bezúhonný” [10]

Nuž, ak je tvrdošijnosť, sila, neposlušnosť znakom mravnosti, nesvedčí to o vojenskej – aristokratickej morálke Slovanov? Ale poďme ďalej…

-*divъ “boží, divý” (porov. lotyšské dìevs “boh”, chetitské šiu – na- “boh: lotyšské dieva veršo “divé zvieratá, doslova “božie zvieratá”, dieva suns “vlk”, doslova “boží pes”, dieva zuosis “divé husi”, doslova “božie husi”, a chetitské šiunas huitar “zvieratá bohov”, “božie, božské zvieratá) > v češtine “divý, zúrivý”, čakavčine “krutý, nemilosrdný”, bulharčine “divý, tvrdý, primitívny” atď. [11]

-*durъnъ: “divý” (praslovanský význam možno rekonštruovať na základe slovinského dúr “plachý, divý”, slovenského durný “plachý, divý, drsný, hrubý” a slovesa duriť “hnať, náhliť”; sanskritského dhavati, gréckeho theó “bežať”) > v bulharčine “drzý, opovážlivý” [12]

-*krotъ: “silný, tvrdý” (praslovanský význam možno rekonštruovať na základe slovenského nárečového slova krutí “silný, tvrdohlavý”, staropoľského krety, hornolužickosrbského kruty “pevný, silný”, srbského a chorvátskeho nárečového krut “pevný, silný”, ruského krutój “prudký, rázny, tvrdý”, “silný” atď.) v slovenčine, češtine, srbčitne a chorvátčine, slovinštine, ukrajinštine, bieloruštine “krutý”; [13]

-*lutostъ: drsnosť, divokosť (praslovanský význam možno rekonštruovať na základe staroslovienskeho ljutostъ “drsnosť, krutosť”, čo je odvodenina z *lutъ “divý”: staroslovienske ljutъ je “divoký, strašný. silný”, staročeské ľúty “divoký, prudký, ostrý”, slovenské ľúty “silný, ostrý, divoký” atď.) > v slovenčine, češtine, poľštine, “ľútosť, sústrasť, súcit” [14]

Vplyv kresťanstva

Hneď na prvom mieste si treba položiť otázku, ako bolo samotné kresťanstvo šírené a prečo sa vlastne dokázalo prebiť súborom cností starovekého Ríma. Kresťanstvo vzniklo ako judaistická sekta, hlásajúca lásku k blížnemu, pokoru a tak isto lásku k nepriateľovi. Prví prívrženci tejto sekty patrili prevažne k tým najchudobnejším vrstvám obyvateľstva – čo je aj veľmi pochopiteľné, keďže ich viera je založená na tom, že svetského bohatstva sa treba zrieknuť. Všetky tieto filozofie sú opodstatnené hneď, ako si uvedomíme, že prvotní kresťania patrili skutočne k najslabšej sociálnej vrstve vtedajšej spoločnosti. Títo otroci potrebovali vniesť istú nádej do svojich životov a keďže vedeli, že je takmer nemožné sa dostať s otroctva za života, preto jediné na čo sa mohli orientovať, bol posmrtný život, kedy sa otroci dostali do raja.

Tu sa žiada už len jediné, pustiť k slovu Nietzscheho:

“a bezmoc, která neopláci, v ‘dobrotivost’ ustrašená nízkost v ‘pokoru’; podrobenost nenáviděním v ‘poslušnost’ (totiž vůči jednomu, o němž říkají, že toto podrobení káže – nazývají ho Bohem). Neútočnost slabého, ba sama zbabělost jíž je pln, jeho postávaní u dvěří, nevyhnutelnost jeho čekání zde dostáva dobré jméno, totiž ‘trpělivost’, a platí přímo za vrchol cnosti; neschopnost pomsty se nazýva nechěním pomsty, dokonce snad odpuštěním (‘neboť oni nevědí, co činí – jedině mi víme, co oni činí!’) Také mluví o ‘lásce k nepřátelům’ – a potí se přitom.” [15]

Sekta kresťanov prenikla impériom Ríma hlavne kvôli pomerom, ktoré ho sužovali. Obyvateľstvo  nižšej strednej vrstvy postupne chudobnelo a zástupy otrokov boli veľké. Postupne ho tieto vrstvy príjmali a elita či chcela alebo nie, musela pre dobro ríše tejto mase ustupovať. No a keď bol ústupok rímskych cností na konci, Rím bol najvplyvnejšou silou vtedajšieho sveta a je viac než logické, že národy ktoré si podrobil, prechádzali ku kresťanstvu (napr. germáni).

Vplyv evolúcie

V tomto prípade je nemožné hodiť vinu len na jeden z vplyvov. Ako postupovala doba, menil sa aj spôsob života a všetko, čo s tým súviselo. Bojov bolo stále menej (i keď stále veľa) a život obyčajného človeka sa viac upriamil na poľnohospodárstvo a vplyvom kresťanstva aj na snahu o zabezpečenie si posmrtného života v kategórii nebo – peklo.
Svoj vplyv mal určite aj prechod “od občiny k panstvu”, kedy sa relatívne slobodné roľnícke obyvateľstvo muselo podvoliť feudálom, hoc istá forma vzbury sa prejavila aj v tzv. “zbojníckej tradícii”.

Dejiny v službách politikov

Mýty o bájnom veku, terore dejín a veľkej budúcnosti  nie sú len doménou Štúrovcov. Korene tohto mýtu siahajú hlboko do minulosti a existuje názor, že na základe týchto kontextov vznikla aj samotná Biblia. Týmto mýtom sa inšpirovalo aj nemecké národné hnutie a výnimkou neboli ani Štúrovci.
V časoch pôsobenia Štúrovcov prebiehala aktívnejšia maďarizácia. Tak sa pradávny pravzor spojil s vtedajšou dobou a vytvoril obraz o dávnych Slovenoch ako o mierumilovných roľníkoch, “ktorí cudzie nechceli a svoje si nedali”, ale aj o šľachetných kniežatách a rytieroch stredoveku.
Tak isto vznikol mýtus o roztrieštených Slovanoch a jednotných Germánoch, ktorí odjakživa uvažujú o tom, ako vyhubiť Slovanské plemeno.

Zardi se, závistná Teutonie, sousedo Slávy,

tvé vin těchto počet zpáchali někdy ruky.

Neb kreve nikde tolik nevylil černidlaže žádný

nepřítel, co vylil k záhubě Slávy Němec. [16]

Skutočnou historickou pravdou ale je, že povestná roztrieštenosť panovala rovnako medzi slovanmi, ale aj germánmi a keltmi. História ako taká, je často používaná na dosiahnutie istých politických cieľov a inak to asi nebolo ani v otázke “holubičej povahy slovanov a Slovenov (Slovákov). Dnes sa na to ale musíme dívať s nadhľadom. Štúrovská misia dosiahla svoj cieľ a je čas, aby sme sa s myšlienkami, ktoré nám vďaka nej ostali zafixované, rozlúčili.

Záver

Ono je ťažko jednoznačne povedať, kto a čo stojí za tým, že Slovania sú považovaní a sami sa považujú za národ s holubičou povahou. Stojí za tým kresťanstvom ovplyvnená morálka, alebo vývoj spoločnosti, od rodových občín až po feudalizmus? Ako nás história učí, väčšinou takéto radikálne zmeny vznikajú pôsobením viacerých faktorov a inak tomu asi nebude ani v tomto prípade.

autor Mario Suze

Cieľom tohto článku nebolo oslavovanie vojen a bojov, ale poukázanie na vojnu a boj ako na súčasť života jednej dejinnej etapy, ktorá sa zaslúžila o to, že mohla ju nahradiť nová etapa a nový ľud. Ďalším poslaním tohto článku bolo priblížiť verejnosti koncept morálky našich predkov, ktorý bol niekedy úplne odlišný od morálky dnešnej a pri obnove pohanskej viery by to malo byť zohľadnené.

Literatúra

[1]Stopy dávnej minulosti 3 – Zrod národa, Pavel Dvořák, Vydavaťeľstvo Rak Budmerice, 2004, ISBN 80-85501-28-7, s. 17

[2]Helmold z Bosau Kronika Slovanů,  Argo, 2012, ISBN 978-80-257-0786-9

[3] Stopy dávnej minulosti 3 – Zrod národa, Pavel Dvořák, Vydavateľstvo Rak Budmerice, 2004, ISBN 80-85501-28-7, s. 190

[4]Perun, bůh hromovládce, Michal Téra, Pavel Mervart, 2017, ISBN 978-80-7465-253-0

[5] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 str. 108

[6] Genealogie morálky, Friedrich Nietzsche, AURORA, 2002, ISBN 80-7299-048 -9

[7] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.105

[8] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.114

[8] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.115

[9] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.115

[10] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.115

[11] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.116

[12] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.116

[13] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.118

[14] Etymologický nákres sveta slovanských bohov a démonov, Martin Pukanec, Univerzita Konštantína Filozofa v Nitre, 2012, ISBN 978-558-0280-0 s.119

[15] Genealogie morálky, Friedrich Nietzsche, AURORA, 2002, ISBN 80-7299-048 -9, s. 34

[16]  https://zlatyfond.sme.sk/dielo/142/Kollar_Slavy-dcera/1

4 thoughts on “Holubičia povaha Slovanov, jej pôvod a náčrt Slovanskej morálky

  • Objektívne napísané podľa skutočnosti zachytenej v dávnych kronikách. Rozprávke o holubičom národe , povahe, nikto na Slovensku neverí. Bola to stratégia našich predkov – národných buditelov, vytvoriť mýtus o utlačovanom národe a to sa aj podarilo, v konečnom dôsledku to ovplyvnilo výsledok rozhodovania víťazných mocností po 1. svetovej v Trianone a utláčaný národ sa oslobodil od svojich utlačovatelov.
    Kresťanstvo je založené tiež na spoločnom mýtuse kde ústredným motívom je pastier, ktorý pasie stádo oviec a presne tento mýtus je potrebný pre vytvorenie a riadenie velkej spoločnosti a je jedno, či tá spoločnosť bola Rímska ríša, alebo je to Volkswagen. Dúfam že je úplne jasné, kto sú tie ovce, znie to síce urážlivo, ale bez tohto usporiadania nie je možné zorganizovať žiadnu velkovýrobu . Naši Slovanskí predkovia boli polnohospodári – rolníci a preto mýtus o pastierovi pasúcom stádo im bol cudzí a z nevôlou prijímali kresťanstvo, teda k tým Vašim odkazom môžte kludne pridať Metodov Zákon sudnym ljudem, ktorý hneď v prvom paragrafe trestá stratou slobody a uvrhnutím do otroctva pohanov, čo nám vytvára obraz ako bolo presadzované u nás kresťanstvo a namiesto toho aby títo otrokári boli spoločnosťou odsudzovaní, tak sú glorifikovaní a sú z nich patróni Európy.
    Mýtus o pastierovi je velmi silný, pretože dnes ho ludia prijímajú dobrovolne a keď prišli komunisti s novým mýtusom, príslubom šťastnej budúcnosti na zemi, tak neboli príliš úspešní, pretože na jeho presadenie potrebovali násilie a trvale udržiavať násilie voči velkej skupine obyvatelov je velmi náročné, drahé a v konečnom dôsledku aj neúspešné.
    Proti mýtu kresťanstva je úspešná jedine neviera v mýtus boha, je to v podstate Darvinizmus , ktorý dogmatickej viere v boha zasadil vážne trhliny, takže tvorcovia kresťanského mýtu museli spraviť zásadné korekcie v svojom prístupe k stádu. Na Slovensku je neveriacich “len” 20 %, teda každý piaty človek, čo znie už lepšie. V Čechách je to vyše 50%. Neviem aké náboženstvo chcete rekonštruovať, ale Slovania – rolníci mali Volosa, ochrancu stád zrejme tak isto vnúteného. Ak však vezmeme v úvahu že Sarmati a Skýti boli tak isto Slovania, ale kočovní pastieri, tak odkial prišiel Volos je jasné.

  • Zemislav, Zemislav, meno nerobí človeka, ku Slovanovi je cesta dosť ďaleká…
    “…náboženstvo slovanov sa nieslo hlavne vo vojnovom duchu, o čom svedčí výsostné postavenie vojnového boha Perúna” – absolútna neznalosť slovanského “panteónu”. Za tým nasleduje celkom zjavná a neskrývaná manipulácia – “Všetci dobre vieme, že hlavným nebeským bohom bol u Slovanov Perún, ktorý svojou majestátnosťou predbehol ostatné božstvá. Perún bol a stále je bohom plodnosti ale i vojny a jeho sekera chránila krky bojovníkov, bojujúcich o česť, slávu ale veľmi často i moc a peniaze. Ak je boh vojny hlavným bohom entika, môže byť toto etnikum holubičej povahy? ” … no čo už, keď nenávisť vedie pero?…
    “Nuž, ak je tvrdošijnosť, sila, neposlušnosť znakom mravnosti, nesvedčí to o vojenskej – aristokratickej morálke Slovanov?” – poznatky o “kastovnom” systéme Slovanov zjavne nulové.
    “Štúrovská misia dosiahla svoj cieľ a je čas, aby sme sa s myšlienkami, ktoré nám vďaka nej ostali zafixované, rozlúčili.” Aké teda myšlienky chceš implantovať do slovanského ducha?
    Ešte poznámka na záver – po stáročiach dôkladného a systematického ničenia akýchkoľvek pamiatok na dejiny Slovanov napísať takéto dehonestujúce “dielko”, na to musí byť naozaj silný žalúdok. Či “dedičný hriech” nenávisti k Slovanstvu?

    • Bolo by dobré synu múdrosti, keby si ma poučil o kastovom systéme Slovanov, ak ho ovládaš a tiež mi vysvetlil ten dedičný hriech 🙂

  • Juraj, myslím že máte pravdu len čiastočne. Prečo by mali sedliaci za hlavného boha bojovníka? Sedliak bol agresívny len vtedy ak ho mali z pôdy vyhnať, ak mohol pôdu získať a ak bol zúfalo hladný. Nemal dôvod a to platí o sedliakoch všeobecne, nielen pre sedliakov slovanov. Samozrejme , potom sú aj psychické poruchy, opilstvo, drogy, ale to nie je na božstvo.

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *