Liečivá chôdza naboso
Možno ste postrehli, že na chodidlách sa nachádzajú ukončenia dôležitých orgánov, ktoré nám môžu predpovedať stav, v akom sa nachádzajú jednotilivé orgány. Matka príroda nás stvorila bosých. Topánky sú len výdobytkom “novej doby”. Topánky narúšajú prirodzenosť chodidiel, obmedzujú ich voľnosť. Tak isto sú zdrojom rôznych kožných ochorení, keďže noha v topánkach nedýcha. Chôdzou naboso sa bojuje aj proti krivej chrbtici, padnutej klenbe a výrastkom. Jednoducho, chôdza naboso je liek pre telo. A či aj pre ducha?
Naši predkovia chodili bosý. Boli v neustálom kontakte zo silou matičky Zeme. Je dokázané, že príroda pôsobí na našu psychiku len a len dobre. Tým, že chodidlá boli priamo na Zemi, jej energia mohla prúdiť do celého tela neustále a tak sa predkovia zbavovali stresu, ktorého škodlivosť je dnes viditeľná. Spojenie zo Zemou je pre človeka prospešné. Chodením naboso máte energiu Zeme neustále v sebe a to je kľúč k zdraviu!
Nájdu sa ľudia, ktorí by si pomysleli, že chodenie naboso je primitívne. Neberte ich vážne, oni nevedia, necítia. Kúpia masážne topánky, no potom vysmejú bosého človeka. Pritom hneď za dverami majú masáž zdarma a k tomu aj silu našej matky Zeme. Nebojte sa týchto ľudí, buďte sami sebou. Vy pocítite silu, oni Vám ju budú závidieť.
Na záver ešte príbeh a skúsenosti z vlastnej praxe:
Bolo to už dávno, čo mi vnútorný hlas povedal, aby som sa vyzul. Najprv som to skúšal len po mäkkej tráve po dvore, potom po maličkých kamienkoch. Spočiatku ma všetko pichalo a nevydržal som to dlho. Takto som si pár minút stále poprechádzal naboso. Stačilo pár minút a chodidlá sa uvoľnili.
Netrvalo dlho a ucítil som potrebu chodiť bosý na dlhšie vzdialenosti, po ťažšom teréne. Tak sa stalo, že cestou do lesa som sa vyzul. Spočiatku som skackal, sem tam zhíkol keď ma nejaký ostrejší kamienok pichol. Aj napriek tomu to malo blahodárny účinok, ktorý som ucítil hneď po tom, ako som si nohy umyl. Chodidlá boli uvoľnené, premasírované. Je tomu už rok, no na tento pocit si pamätám stále veľmi dobre.
Chodil som po rôznorodom povrchu. Po štrku, po starom a veľmi ostrom horskom asfalte, po horúcich kameňoch, po suchom lístí, po blate, po studenej pôde a po ostnatých rastlinách.
Po tvrdom asfalte to bolo veľmi náročné a bolestivé, no výsledok bol o to lepší. Cesta po blate bola pohodlná, no blata bolo toľko, že som sa musel často zastaviť a stierať blato z nôh, lebo by som po chvíli nevládal dvíhať nohy. Horúce kamene tiež nie sú na zahodenie, keďže moje nohy sú často ako ľad. Suché líste je ako tráva, teda pohodlné hladenie chodidiel. Studenej pôdy sa báť nemusíte, neprechladnete od nôh. Mnoho krát som takto kráčal, no neprechladol som ani raz. Len sa zvýši imunita. Kráčanie po ostňoch nie je pohodlné, no niekedy si jednoducho tie rastliny ani nevšimenete (už sa veľmi nesústredím, kráčam ako keby som mal topánky) . Po príchode domov Vám neostáva nič, len si po jednom ostne z chodidla vyberať. Nájde sa ale aj jeden jediný prípad, kedy som si ublížil. Nedal som pozor a skočil som rovno na kvety, v ktorých boli včely. Tak sa mi jedna pomstila, opuchlo mi chodidlo a mal som na dlho pokoj. No po opuchnutí som si nedal pokoj a chodím naboso aj tak.
Aj teraz, pri písaní článku sedím bosý, do nôh mi prúdi energia a ešte teplá Zem mi hreje chodidlá.
