Pri ohníčku nôcka veľké čaro má- slnovrat 2021

Svet sa točí a točíme sa aj my s ním. Pred rokom som slávenie sviatkov v spoločnosti pravidelne vynechával, rovnako sa tak stalo aj so slnovratom. A o to viac som sa tešil tento rok… 

Cesta za to stojí 

Už od základu bolo všetko iné. Väčšinou je to tak, že človek vstáva na podobné udalosti okolo 3tej ráno, no tentokrát si mohol pospať a vstával až o tri štvrte na šesť. Ďalšou zmenou bolo aj to, že kým v minulosti som cestoval v modernom oblečení, tentokrát som si v rámci snahy o sprírodnenie svojho šatníka povedal, že pôjdem rovno v ľanovom, keď už to to chcem zaradiť aj do bežného života. Magnet na pohľady ľudí to bol zjavne silný, no nemožno povedať, že by som cítil nejakú ťažkú, nedobrú silu. 

Asi po hodine čakania sa pripojil dobrodruh, taktiež v ľanovom a párik s ktorým sme zdieľali cestu nás po istom čase prirovnal k známym rozprávkovým postavičkám (v dobrom). Cesta sa niesla v znamení dobrej nálady a hodnotných rozhovoroch. Po prestupe sme obdivovali architektúru kraja, ktorá je očosi iná, než na akú sme z domáceho prostredia zvyknutí. Zavŕšenie cesty sa nieslo v znamení pálivého slnka, ktoré dodalo na únave a tak sa naše už aj tak ťažké batohy stali ťažšími. Vďaka obrazom, ktoré ponúka miestna príroda a veselej nálade cesta ubehla rýchlo a hneď po okukaní nového priestoru som cítil, že večer bude čarovný. Po postavení stanu som si vypol telefón a zahodil ho do tašky, odkiaľ som ho vybral až keď sa šlo domov. Fotky ostanú v hlave, ponorený do umelého sveta a umelých potrieb aspoň na pár dní v roku byť nechcem, hoci som už aj cez bežný deň ťažko zastihnuteľný.

V znamení duchovného zosilnenia

Večer mal preslov Žiarislav, kde odhalil prísne pravidlá tohtoročných slnovratových slávností. Na prvý pohľad to mohlo pôsobiť prísne, alebo možno aj vznetlivo. No keď zhodnotí človek podstatu celého, tak sa nejedná o pravidlá z prsta vycucané. Ak chceme zmenu, musíme ňou byť. Spustili sme na Zemi procesy, ktoré nakoniec možno skosia aj nás. Bez obety to zvrátiť nemožno.

Na slncovom na koni, Vajano už prichodí 

Nakoniec prišiel toľko očakávaný večer hlavného obradu. Bytosti sa postavili okolo štyroch vatier a nasledovali jednotlivé obrady. Keď prišiel obrad divíc, človek pocítil vnútorný hlas, že má zavrieť oči a nastražiť aj ostatné zmysly, pretože niekedy sa človek upína iba na ten jeden a ostatné sú tlmené. Vtedy si človek uvedomil súhru divíc a cvrčkov a prepojenie celej lúky. Zážitok neskôr umocnilo aj to, že po zapálení vatry padali postupne, no protisoloň. Ktovie, či to bola náhoda, alebo znamenie. To ukážu až budúce javy. 

Po ukončení obradov nastal čas na samozrejmé vyvrcholenie v podobe spevu piesní a zábav podľa ľubovôle. V porovnaní s minulosťou som aj tu videl rozdielnosť. Ktovie, či to bolo dlhým zatvorením spoločnosti, alebo obmedzením osláv pred obradom, no kým v minulosti sa ľudia trúsili k ohňom, tentokrát sa ľudia zhromaždili na jednom mieste. Spievalo sa a tancovalo. Súhra muzikantov bola silná natoľko, že aj jedinec, ktorý má problém vycítiť rytmus (napríklad ja) nemohol ostať bez pohybu. Oslavy sa neskôr zúčastnil aj Perún sám, keď bleskami zdobil oblohu a životodarným dažďom svätil zem, ale i nás. Ľudia sa potisli pod prístreškom, iní zas ostali pri ohni. Po istom čase nám počasie umožnilo opäť voľne sláviť a to prinieslo ďalší silný moment, kedy sa pri hraní a spievaní hymny ľudia pochytali za ruky a vytvorili živý kruh. 

Niektorí vyčkávali ranné slnko, ja som sa vybral niečo predtým. A hoci ranný lúč zavítal do stanu pomerne skoro, aj napriek prebudeniu a nedostatku spánku som únavu necítil a slnko pozdravil s láskou a silou, ktorou krásny obrad naplnil asi každého. 

Úvodná fotografia pochádza z archívu rodnacesta.sk a jej autorom je Jaro Pavliga. Tento rok nebolo možné fotografovať, fotografie prídu od ľudí, ktorí tam na to boli. Aj keby dovolené bolo, ako som už avizoval, nechcem sa pozerať na krásu cez obrazovku. Obradné deje taktiež nezvyknem opisovať, pretože som toho názoru, že treba ich zažiť.