Prelomiť hranice (o hľadaní večnej jednoty)
Nedávno sa človek rozprával o božských záležitostiach a keďže je známy tým, že svojho času obhajoval mnohobožstvo, došlo na otázku: “A teraz ktorý boh, ten náš, či tvoji?” Na okamih sa človek zamyslel a spytuje sa “Toľko rokov chodíš do kostola, koľkokrát a v akých podobách sa zjavil boh? No poďme, ako Eliášov ohnivý voz, ako horiaci ker, ako pomätenie jazykov, ako holubica, ako Ježiš Kristus atď. Prečo si myslíš že boh sa zjavil len toľko krát koľkokrát je napísané a koniec?”
Prelomiť hranice. To je presne to, čo potrebuje dnešná spoločnosť. To je to, čo potrebujú cirkvi. Keď som som hľadal vlastnú cestu, zaujalo ma slovanské predkresťanské duchovno a akosi sa odomňa očakával nejaký dištanc od predošlej viery. Poviem vám, vôbec to pre mňa nebolo zložité, nakoľko mi stačilo len opätovať dištanc a negativitu, ktorú som získal po prekročení hraníc tradičného, takmer od každého očakávaného vierovyznania. Keď sa človek dostal “medzi pohanov”, zistil, že hranice sú aj tam. Ty si slovan, nemôžeš byť kelt. Ty si severan, ale jak to, keď si zo Slovenska? Nedajbože sa niekto venoval indiánskej tradícii. Našli sa ľudia, čo to nazývali priam vykrádaním tradícií. Možno som to tak vnímal aj ja. Našťastie môžem písať ako o stave z minulosti.
Áno, dnes by nejeden človek mohol povedať, že moje duchovno má so slovanskou vierou už pramálo spoločného. Je to výčitka voči mne? Alebo je to len snaha o stanovenie hraníc? On je ešte so mnou, no ty už nie? Na štúdiách som sa naučil, že človek si buduje identitu až vtedy, keď je vystavený cudziemu. A buduje ju na porovnávaní sa s cudzím. Ale patrí toto do sveta duchovna? Patrí strach do sveta lásky?
Prelomiť hranice. To je presne to, čo potrebuje dnešný, nielen duchovný svet. Náboženstvo, viera, spiritualita, či duchovno, to všetko by mali viesť človeka k tomu, aby bol lepším človekom. Samozrejme, je mnoho pohľadov na to, čo je dobro a čo zlo. Jedinou hodnotou, ktorá je voči našim kritériám transcendentálnou je láska. A láska je len jedna, hoc môže mať mnoho prejavov. Môže to byť láska materinská, láska partnerská, detská, láska k muzike. No vždy to je len láska, ktorá ma iný prejav. Som synom božím. Bol som stvorený s potenciálom dokázať to isté, čo dokázal Kristus pred rokmi. Uzdravovať chorých. Vstať z mŕtvych. Veru hovorím vám: Keby ste mali vieru ako horčičné zrno a povedali by ste tomuto vrchu: Prejdi odtiaľto ta – prejde! Nič nebude vám nemožné. Matúš, 17, 20
Človek, ktorý neprekročil hranicu si povie, že sa rúham. No nemožno sa rúhať voči svojej podstate. Boh nás stvoril na svoj obraz a stvoril nás teda ako bohov lásky. Stvoril nás v jednote so sebou samým. Duchovno nemá hranicu, hoc sa ju tak snažíme budovať. Láska je večná, obopína všetko. Je všetkým v každej chvíli. Nie len na obrade. Nie len v kostole. Ale i v kúpeľni, na poli, v lese. I keď v nedeľu čistíš spod zveri.
Áno, som Slovan, rodičmi vychovaný ako kresťan, ponorený do pohanského koreňa. Verím v Perúna, Mokošu, Ježiša a páči sa mi i Krišna. Nosím ľanový odev, ale i škótsky kilt. K nemu latinoamerické pončo, tkané v Nepále. A ľúbim to tak. Prelomil som hranice. Duchovné, kultúrne, životné. Stal som sa všetkým. Stal som sa láskou. Staň sa ňou i ty. Prelom svoje hranice.
