O jednom kliešťovi, dvoch srnách a troch smrčkoch
Človek sa vybral na huby. Len čo vyšiel z domu, začalo popŕchať no vraví si, že zopár kvapiek ešte nikoho nezabilo. A tak stúpa k lesu. Na huby nebol roky, keďže huby roky nejedol. Nevie, kde smrčky hľadať no cíti, že mu pomôžu. Vkročil do kríkov, chodí a chodí. Smrčkov niet. Ako tak kráčal, vytrácalo sa pomaly aj nadšenie.
Joj, koľko mohol porobiť myslí si. Akú hodnotu mohol vyprodukovať, napadá mu. A on tu chodí bezcieľne po lese a smrčkov hľadá. Ani sa nenaje, ani nezarobí. Posledné dni bojuje s peňažným zloduchom. Vie, že bohatstvo pochádza od boha, nie od papierikov. Kdesi ho zloduch pochytil a skúša ho denne. Kdesi v okolí. Od ľudí, od ktorých počúva básne o tom, ako sú peniaze všetkým. Nie vždy sa im vie vyhnúť. Niekedy i jeho pochytí tá myšlienka. No niečo mu napriek tomu vraví, že nech vytrvá. Prechádzka lesom neškodí. Duša si oddýchne. A tak sa vybral ďalej. Na tiché miesto. K starému stromu. Kde chodieva občas rozjímať. Sedí pod ním a pozerá. Po ruke chodí kliešť. Zbavil sa ho, pozerá ďalej, keď tu zrazu mihnú sa očosi nižšie dva srnky. Choď ty len za nimi. Ale čo blázniš, veď tie si len vyľakal. Choď za nimi, oddaj sa. A tak sa človek postavil a šiel. Do nepriechodných krov. Zohýbal sa. Takmer plazil. Keď tu zrazu tri smrčky. A ta zrazu večera.
Uvedomuje si, že sa mu prejavil duch. V jednom klieštovi, v dvoch srnách a troch smrčkoch. V božskej trojici. Ľudský mozog je úžasným orgánom. No často mu chýba srdce. Vidíme to i na dnešnej racionálnej spoločnosti, ktorá je akosi bezctiná. Vedie vojny. Plodí násilie. Možno aj túži po zmene, no brzdí ju mozog. Mozog neoddaný srdcu. Ktorý oklamal naše bytie. Nebol to nikto iný, povedzme si pravdu. Možno je ľahšie zvaliť vinu na niekoho iného. No to nikdy nevyrieši problém. Problém vyriešime, len keď ho pripíšeme sebe. Ľudský mozog je úžasný, no má svoje limity. Limity, ktoré spočívajú v odpojení od srdca. V odpojení od lásky. Od boha. Boh je všetkým, nocom i dňou, pravou i ľavou stranou, mužom i ženou, počiatkom i koncom. Nemá limity. Ak sa naplníme bohom a jeho láskou, naša myseľ a naše srdce sa stanú jedným. Mozog bude premýšľať o tom, ako sa v tele prejaví láska srdca. Bude rozmýšľať o tom, ako darovať viac lásky svetu. A bude riadiť telo tak, aby žilo a dýchalo v láske. O ostatné sa postará boh. Pretože je bohatý. A dal človeku svoj raj. Dal mu seba, keď ho stvoril na svoj obraz. Ako lásku. Nie je ničím iným, len božou láskou. Nie je ničím iným, len jedným z milióna Kristov. A každý z nich je predurčený pre lásku, nie pre hriech. A tobôž nie dedičný. A keď si to človek uvedomí, kliešť sa stane tým, kto ho prinúti zastať a pozrieť sa na seba. Srna bude prejavom boha, ktorý mu ukáže cestu. A tri smrčky budú otcom, synom a duchom svätým a predsa jedným smrčkom, reprezentujúcim kolo všehomiera. Budú tou hojnosťou, ktorú mu dal boh. Ten boh, ktorý k nemu hovoriť neprestal. Len človek ho ho kvôli jeho dospelému mozgu prestal počuť. Boh s človekom bol, je a bude spojený. A to puto je nerozlučiteľné.
Preto vravím, ja Zemislav: som syn boží.
Tak ako aj ty si.
