Falošné idoly v našich životoch
Žijeme v časoch, ktoré nás nútia tráviť svoj čas v mestách, medzi štyrmi stenami, zahľadení do obrazoviek televízie, ktoré nás zaťahujú do všakovakých ilúzií. Tvrdia, že svet funguje tak, ako to vidíme na obrazovke. Veľké, moderne usporiadané domy, namaľované krásavice voziace sa na luxusných koníkoch z chladnej zliatiny.
Napájaný silou ilúzie spokojnosti a šťastia utekáme nevedno kam, no šediny šepocú, že cieľom je záhuba. Či je to pravdivé tvrdenie, nevie nik. Čo ale je jasne dokázateľné je to, že každým dňom sme bližšie ku koncu pozemského bytia, k tej hranici, od ktorej cesty späť niet. Mnohí sa na smrteľnej posteli zrútia, dožadujú sa odpustenia, kajajú sa zo svojich prešľapov, ľutujú to a hento. Telo už vie, že jeho hmotná púť sa končí, ale myseľ? Tá sa snaží spoznať tajomstvo, ku ktorému nevedie žiadna cesta vystavaná ľudskou rukou. Prastaré múdrosti vravia, že koniec znamená nový začiatok…
Všetci dobre vieme, že smrť je pripravená preseknúť život každého z nás. Otázkou ale je, ako prežiť tú časť života, na ktorú nemá smrť žiaden nárok. Máme všetci utekať za peniazmi? Máme utekať za vidinou šťastia prezentovaného na obrazovke, ktoré je neraz iba ukážkou jednej strany mince? Alebo máme život zasvätiť bezbrehým radovánkam?
Zabudli sme, že čas, kedy svetlo strieda tmu, je výnimočný a bez neho by sme sa ráno nemohli nikdy prebudiť. Zabudli sme, že v prírode má všetko svoje miesto. Zabudli sme, že k životu patrí smiech, radosť a potešenie, ale i smútok, plač a slabosť. Zabudli sme, že čas má pre nás pripravenú prácu, ale i oddych a zábavu. Zabudli sme, že život jednou rukou dáva a druhou berie. Zabudli sme na to, že naše zdravie nie je samozrejmosťou, ale naopak šťastím, ktoré si môže kedykoľvek sadnúť na plece iného a nám neostane nič iné, len…
Zabudli sme, aké je to vnímať všedný deň ako niečo, čo nám je darované. Namiesto toho sme sa ponoril do falošných ilúzií obrazoviek, za ktorými sa často skrýva smútok, depresia, beznádej a škrípanie zubov. Naháňame tieto nedohoniteľné ideály, ponárame sa do zúfalých stavov. Obetujeme svoj čas na to, aby sme sa týmto ilúziam čo i len o myšací chlp priblížili a v starobe zisťujeme, že život nám utiekol zo snahou dohoniť vietor.
Zabudli sme, že každá chvíľa raz vyprchá a spolu s ňou odíde aj jej čaro. Ostanú len spomienky, ktoré raz upadnú do zabudnutia. Netreba zabúdať, že kým naše srdce bije, život má pre nás prichystané ďalšie chvíle, ktoré čakajú len na to, aby boli uchopené a vnímané tak, akoby sa už nikdy viac nemali odohrať.
