Deň, ktorý sa nekončí, aneb oslavy letného slnovratu 2018

Ach, ako neúprosne beží ten čas. Ešte prednedávnom sme slávili deň Živy a akoby švihnutím čarovného prútika sme sa ocitli pred  najväčším sviatkom roka – letným slnovratom. Občina Mokošin kruh, ktorej som členom aj ja, sa rozhodla osláviť letný slnovrat u skúseného Žiarislava, ktorý viedol slnovratový obrad už po dvadsiaty krát.

 

Perún oslavuje slnovrat a cesta na Polianky

“Perún oslavuje slnovrat…” povedal som si, keď som sa v piatok o približne pol druhej ráno zobudil na poriadny rachot. Človek si až pomyslel, že niekde Parom metol svojou sekerou, no našťastie to bol len planý poplach. Iba bujará oslava.

Dobrá nálada ma sprevádzala aj napriek tomu, že budík ma upozornil na vstávanie niečo po tretej ráno. Času nazvyš tak či tak nebolo a zatiaľ čo búrka bičovala Zem, bytosti občiny Mokošin kruh sa chystali na cestu.

Cesta zbehla pomerne rýchlo a osobitná vďaka patrí šoférovi SAD, ktorý nám zastavil tam, kde vôbec nemusel. Privítala nás nádherná príroda, studenšie počasie, ale i nadšenie ľudí, ktorí sa na mieste konania osláv už nachádzali.

Rozpravy pri ohni

 

Deň veľkej vatry

A je to tu, konečne nastalo sobotné ráno. Spoluspiaci ešte načerpávali sily, no mne ako to už býva zvykom, nedalo spať a tak som sa vybral von rozdúchať oheň, nanosiť drievko a popri tom nasávať silu posvätného rána.

Neoddeliteľnou súčasťou slnovratových slávností je vatra a keďže mali byť až štyri, tak som sa so skupinkou Slovenov vybral do hory na drevo. Napokon, vláčenie dreva sa vyplatilo, nakoľko noc bola chladná a vatry boli v nočných, ale i ranných hodinách našimi hrejivými slnkami.

 

Plamene dotýkajúce sa nebies

Zima sa zahrýzala do kostí, zatiaľ čo bytosti vyčkávali v kruhu na zahájanie obradu. Samotný obrad sa skladal z viacerých menších obradov, ktoré vytvorili čarovnú atmosféru pre obrad vatier, na ktorý čakal každý od zimy sa trasúci človek.
Obradné podrobnosti opisovať ako tomu už je zvykom nebudem, nakoľko internetom sa čarovná atmosféra nešíri – človek ju musí zažiť a užiť si ju osobne.
Po ukončení hlavnej časti vedenej Žiarislavom sa každý presnul k niektorej z vatier a začalo sa hodovanie, spievanie ba niektorí si aj zatancovali. Tak to má ale byť, ak chceme, aby plodivé sily prírody umožnili vyrásť našej poživni.

 

Cesta domov a jej dumky

Cesta domov bola iná. Natešenie vystriedala nielen únava po prebdenej noci, ale i pokoj a pocit očistenia, o ktorý sa postarala príroda, obrad ale i poobradové hodovanie. Ďalším rozdielom bola cesta samotná. Už sme necestovali vlakom, ale s podobne cítiacimi bytosťami z východu, ktoré nám ponúkli odvoz na plechovom koni.

Keď som vystúpil z auta a vydal sa na dlhšiu cestu k obydliu, uvedomil som si, že som bol tri dni mimo siete internetovej, ale i telefónnej a div sa svet, vôbec mi to nechýbalo. Na druhej strane som ale spoznal mnoho ľudí, za čo som vďačný. Hoc sme každý iný, všetci sme sa nachvíľu dokázali zjednotiť pre spoločnú vec – veď nakoniec slnko je len jedno. Nakoniec som došiel domov a hlavou sa mi ozvala ozvena slnovratovej piesne:

Ktosi si v noci
poklad v hore hľadá.
Ráno si spieva,
že ho má v srdci.

 

Obrazové svedectvo sa v článku nenachádza (okrem fotky rohu), nakoľko som nechcel na slávnosti pozerať cez displej a preto som telefón skoro vôbec nepoužíval. Obrazový materiál bude dostupný na rodnej ceste, ktorá si na fotografovanie zabezpečila vlastného človeka.

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *