Zmysel života?

Čo je zmyslom života? Kam smerujeme? Kto sa pýta? Rozum, duša, či vlk behajúci lesom? Už najväčší myslitelia si kládli tieto otázky. Prišli na niečo? Či je to honba za vetrom? Veda vraví, že týmto myslením sa človek vydelil z prírody. Ale vieme my, či si tieto otázky nekladie aj spomínaný vlk – nik netuší.

Mnoho mysliteľov, ak ich tak môžeme nazvať, tvrdilo, že zmyslom života je nájdenie zmyslu života, rozumej jeho doživotné hľadanie. Nech si tvrdí kto chce čo chce, zmysel života nikto neobjavil. Všetko je len hypotéza, nič nie je hmatateľnou istotou.

Extrémom je tvrdenie náboženstiev, že treba žiť podľa kódexu, ktorý je zmyslom života a zabezpečí blažený posmrtný život. Posmrtný život = ľudská idea, ktorú nikto nevidel, len človek čakajúci na smrť, človek potápajúci sa, chytajúci sa každej slamky. Holt, pud sebazáchovy je skutočný, každý na smrteľnej posteli by si požil aspoň minútu.

Existuje len dnešok? V podstate áno, ale tiež nie. Aj keď mohol byť včerajší deň dňom posledným, predsa som tu. Tak existuje len dnešok? Nuž, možno sa ma zajtrajšok netýka, ale povinnosti mám – hlavne k sebe samému, rodine – to je hmatateľné. Kultúra ako dedičstvo po tých čo žili, je tiež hmatateľná. Nemáme sa starať?

Vidíte, všetko je len o uhle pohľadu, o spôsobe nazerania. Je ale nazeranie niečo skutočné? Či je to len ilúzia mojej mysle?

Tak čo teda je skutočné? Nie mysliteľ, ale hlupák je ten, čo sa pýta. Ostré slová? Veru nie. Čím viac človek poznáva, tým viac si uvedomuje, že nevie nič – to je skutočná múdrosť v hlúposti. Ak viem, že nič neviem, nie je zbytočné poznávať ďalej?

Odkiaľ vieš, že si živý? Pud ti napovie, pud je život. Vravíš si nie? Štipni sa! Bolí? Vidíš, si živý, nesnívaš! To je realita! Daj si facku, to je realita! Čo je teda zmyslom života?

Jediné – uvedomiť si, že žijem! Prijať pudy, prijať život! Hľadanie zmyslu života je mrhanie života, ktorý máš, ktorý je jediný skutočný. Zmysel života sa skrýva v prírode, v tej prírode, od ktorej sme sa tak vzdialil.

Kňaz káže striedmosti, boj proti pudom, pretože život bez pudov je vraj skutočný život. Človek bez pudu je ale mŕtvola! Komu slúžiš kňaz? Svojej bláznivej hlave, ty falošný moralista! Seba si označil za najmúdrejšieho, ako prostredníka medzi sebou a bohom, medzi sebou a vesmírom. Hah, falošných kráľov je mnoho, ak slúžiš, tak jedine im. Falošný boh = boh askteizmu, kresťanský boh par excellance!

V živote sú len dve istoty – život samotný, i jeho náprotivok – smrť. Kým žiješ, netýka sa ťa smrť. Ak si mŕtvy, netýka sa ťa život. Jedno je, ako si žil. Všetci umrieme.

Ktorý boh by ale chcel, aby si si neužil dosýta výhod? Dionýz to nebol! Bol to ten boh, ktorým opovrhovali pohania Ríma, ba i Svjatoslav! Kresťanský boh, teda boh asketizmu. Falošný boh, rovnako ako sú falošní tí, čo ho vytvorili. Neschopnosť žitia, to ona stvorila boha, ktorý odmieta život! Boli to otroci bez možnosti žitia, hľadali si nádej, to je pochopiteľné. Dnes už otrokov nieto. Ako to, že stále žije ten vrah? Vari si ľudia tak privykli na teror? Vari ľudia nemajú radi život? A veru že majú, faloš padá a nech nikdy viac nevzíde!

Nech si myslí kto čo chce, všetky pohanstvá boli náboženstvami života! Rituály sa vzťahovali na život, na oslavu príležitostí života! Falošníci odzačiatku bojujú proti pudovosti pohanov, niektorí košielkári to robia dnes a vraj vedomí – pozor na nich!

Čo je teda zmyslom života? Život samotný! Ako vieš, že žiješ? Pud ti napovie! Čo je pud? Život sám o sebe! Kto tvrdí opak, mŕtvy je! A mŕtveho treba spáliť a žiť, kým je čas. Nestaraj sa o to, čo bude po smrti. Raz isto zomrieš, dozvieš sa, čo si pre nás bohovia prichystali, či niečo a či nič. Tu sa premýšľanie končí a začína život…

Ilustrácia
The Youth of Bacchus, William Bouguereau, 1884