Posledný pohan: Legenda o Orgoňovej Kýčere

Kedysi dávno, starí Slováci uctievali pohanských Bohov. S touto vierou bola spojená aj mocná kultúra, vďaka ktorej sme tu teraz mi, potomkovia našich predkov. Sme tu aj vďaka kresťanstvu, ktoré nás zaradilo medzi moderné národy sveta. No táto viera si vyžiadala svoju daň. Prišli zákazy, príkazy a tresty. Časť s kultúry sa preniesla ku kresťanskej kultúre, časť zanikla. Časť sa vykonávala potajomky a ešte aj naši starí rodičia si ju pamätajú.
Keďže je dnes sviatok príchodu Cyrila a Metoda, prinášam Vám túto legendu, ktorá poodhalí šírenie kresťanstva. Posledný pohan, starý Orgoň sa rozhodol, že nezradí vieru otcov. Podobné pocity ako Orgoň zažívajú aj dnešní pohania.
V závere je uvedený zdroj, kde nájdete zaujímavé obrázky.

Tajomstvo Orgoňovej Kýčery
Hlboko v lone Javorníkov, neďaleko hradby hlavného hrebeňa, týči sa rozložitý vrch samotár, široko rozkošatený, obkľúčený príkrymi zrázmi, čo padajú do tesných rázsoch Marikovskej a Papradnianskej doliny. Na slnečnej strane kopca zahrýza sa do jeho pazúch dolinka Rovné. Prečo ju tak nazvali, keď rovného miesta v nej sotva nájdete? I na to je odpoveď a povesť ju pozná, ale o tom na inom mieste. Na samom konci Rovného je neveľká osada Orgoňovce, zopár drevených chalúp učupených pod rozložitým chrbátom Orgoňovej Kýčery. Majú Orgoňovce v pamäti všelijaké časy, i tie pradávne na úsvite dejín, keď nové, mocné náboženstvo podmaňovalo si mestá a dediny silou kríža a meča, lásky i násilia.
Starý Orgoň bol jedným z posledných uctievačov pohanských modiel v našich končinách. Zanovito vzdoroval novým poriadkom, do posledného dychu sa pridržiaval viery svojich otcov.

– Orgoň, Orgoň, Bohu sa nedá vzdorovať! – karhali ho zavše priatelia, ktorých mal stále menej.

– Ani kráľovi! – dodali podaktorí.
Antonín Lacko: Starý Orgoň
 
Kým kraj na sever od Trenčianskeho hradu bol sčasti územím nikoho, sčasti pod nadvládou poľského Boleslava Chrabrého, ktorý si narýchlo podmanil územie rozpadnutého Nitrianskeho kniežatstva až po Dunaj, vládali Orgoň a jemu podobní vzdorovať presile novej viery a jej šíriteľov -misijných kňazov, biskupov, vladykov, ktorí si osvojili nové poriadky a snažili sa presadiť ich vo svojich dŕžavách. Po smrti chrabrého a násilného dobrodruha Boleslava sa však jeho krehká ríša rozpadla ako domček z kariet a južní mocnári – nástupcovia slávneho kráľa Štefana – krok za krokom pozdĺž Váhu rozširovali svoje panstvo.
Pre Orgoňa a jeho spoluvercov nastali zlé časy. Darmo vzývali svojich božských ochrancov – hromovládneho Perúna, zavalitého Velesa s volskou hlavou, slnečného Svaroga, víťazného Svantovíta. Darmo vzdávali hold krásnej Vesne, ba i chladnú Morenu zaklínali, aby zoslala smrť na ich prenasledovateľov. Kedysi mocné božstvá boli odrazu akoby hluché a slepé, ochromené silou akéhosi cudzieho trojhlavého Boha, ktorý nemal ani podobu, nikto nevedel, ako vyzerá, ba vraj umrel kdesi na kríži a teraz si podmaňuje celý svet. Kto sa mu nepoddal, nedal sa pokrstiť, neodvádzal desiatky cirkvi, toho kňazi nového náboženstva prekliali. Vladár ho vyhnal z pôdy, ktorú obrábal.
Ale Orgoň bol tvrdá kotrba. Radšej sám odišiel. Sotva zjari vyniesli Morenu a uctili si symboly večne mladej Vesny, vystrojil sa i so svojou družinou, s hŕstkou verných starým bohom, zbalili, čo mohli, vyhnali dobytok z ohrád a vydali sa v ústrety neznámym osudom. Hlboko v horách, v doline pod Javorníkom, neďaleko hraníc Českého kráľovstva, naďabili na divoké územie nikoho, nevľúdnu pustatinu prostred lesov na úpätí strmého kopca, čo široko-ďaleko vyčnieva nad ostatné.
Tu sa usadili. Vyklčovali prales, vypálili húšťavy kriačia, aby získali pasienky pre dobytok. poorali strmé svahy na južnom úpätí kopca a zasiali obilie. Prostred hôr založili osadu – Orgoňovce. V doline na druhej strane vysokého vrchu stál posvätný háj s ošarpanými drevenými sochami staroslovanských božstiev. Na okolí boli roztrúsené osadnícke usadlosti iných starovercov. Na holom temene kopca stálo prastaré obetné miesto. Orgoňovci tu postavili obrovský ražeň a nastokli naň najkrajšieho vola. Starý žrec viedol obetný obrad. Obetovali Perúnovi, aby ich chránil, i Velesovi, aby im doprial úrodu.
A bohovia zhovievavo zhliadli na ich obeť. Jarné dažde zvlažili pole, slnečný Svarog sa teplom oprel do južnej stráne a vyhnal obilné stebla do výšky. Koncom leta žltnúce klasy oťaželi zrnom. Orgoňovci sa tešili z dobrej úrody a z vďaky za ňu obetovali bohom. Zišli sa na posvätnom mieste, na vrchole kopca, slávili ukončenie žatvy a spievali starobylé piesne.
Takto prežili mnoho rokov v ústraní, v drsnom lone hôr. Lenže nové poriadky nezadržateľne prenikali všade, i do pustých horských dolín. Misijní kňazi prišli spolu s vyberačmi daní. Poslal ich vladyka, ktorému pán Trenčianskeho hradu pridelil pohraničné územie na severe svojej dŕžavy. Kráľovi, sídliacemu kdesi na úrodných rovinách za Dunajom, záležalo na upevnení hraníc tej veľkej ríše, ktorú nedávno kočovné, čerstvo pokresťančené maďarské kmene založili na troskách staroslávneho Nitrianska. Celý okolitý svet sa postupne podroboval novým poriadkom, aké so sebou prinášala cudzia viera. V chrámoch nového náboženstva neznámou rečou vzývali neznámeho boha a jeho kňazi učili ľudí akémusi neznámemu písmu, ktorému vraj rozumie celý svet.
 Lenže Orgoň tomu písmu, všetkým tým novým poriadkom nerozumel a rozumieť nechcel. Vyberači daní im vzali desiatu časť úrody pre vladára a ďalšiu desatinu pre kňazov nového náboženstva. Orgoň planul hnevom a mimovoľne siahal po meči, čo sa mu hompáľal okolo pása. Lenže vyberačov daní sprevádzala družina po zuby ozbrojených vojakov. Ako vzdorovať takej presile? Vybral sa Orgoň na druhú stranu kopca, do ošarpanej chatrče, v ktorej sa pred svetom neprajníkov ukrýval starý žrec.
 
– Otče, poraď mi. Už aj moji najbližší sa odo mňa odvracajú. Dnes ma donútili zaplatiť dávku kňazom, čo obracajú ľud na cudziu vieru.
Žrec mlčky pokyvkal hlavou.
– Dole v Pagaňove už nenájdete nikoho, čo by nezradil našu vieru! – pokračoval Orgoň smutne. – Moja milovaná Lesana zaľúbene hľadí na mládenca od Hecejovcov. A tí veru už tiež opustili vieru svojich otcov… Ostali sme sami.
Žrec mlčí, pokyvkáva šedivou hlavou a uprene hľadí na bujné stromy posvätného hája, čo si tíško šumia svoju večernú pieseň. Orgoňovi sa zdá, že na vráskavom, vetrom ošľahanom líci staručkého kňaza sa zaleskla slza.
– Otče, povedz mi, kde sú naši mocní bohovia, keď nezasiahnú? Prečo Perún neskára našich nepriateľov, keď rúcajú jeho obetiska? Nás, čo sme mu verní, bleskom navštívi, úrodu nám spáli, a ich nepotresce?
Žrec opäť mlčky pokyvká hlavou, akoby sa bál vysloviť odpoveď, ktorú tuší.
– Kam odišli naši bohovia? – dobiedza Orgoň neúnavne, pýta sa sám seba, bohov sa pýta, zúfalo prosí očami, zaklína ich v duchu, aby povedali, prehovorili ozvali sa aspoň z diaľky, z neznáma, do ktorého naraz nezadržateľne mizli. Neviem, – odvetí žrec ticho, a predsa im zostanem verný nadosmrti, dokončí takmer nečujne.
 
Zmrákalo sa, nad horami zavisli olovené mračná. Orgoň sa pomaly štverá strmým kaňonom potoka na kamenný hiľheň Šúvaliek a ním až na temeno posvätného vrchu. Sadá si im opustené obetisko, k obrovskému ražňu, na ktorom prinášali krvavé dary bohom. Ostane tam sedieť i pri prvých úderoch hromu. Mlčky, odovzdane sedí, keď Perún zlostne prehovorí a z temnej oblohy mece blesky na vrcholce hôr. Sedí tam ako ľudská obeť, núkajúc sa rozhnevanému božstvu, núkajúc sám seba za vysvetlenie tej záhady. Kam ste odišli, bohovia naši? A kam sa podejeme bez vás?
Od tej búrlivej noci Orgoňa nebolo. Nikto nevedel, kam sa podel.
Po rokoch objavili na jednom z kameňov Šúvaliek akýsi divný nápis. Bolo to v časoch, keď kresťanstvo zlikvidovalo aj posledné hniezda pohanského modlárstva okolo bývalého posvätného vrchu. Akosi sa rozchýrilo, že ten nápis, vytesaný do skaly voľakým neznámym, starobylým písmom, je Orgoňov posledný odkaz. Odkaz človeka, ktorý sa stratil nevedno kam spolu so svojimi bohmi.
Ostal po ňom len názov vrchu – Orgoňova Kýčera. Miesto, na ktorom stálo obetné miesto, sa dodnes volá Rožeň. Na jednej strane vrchu čupí opustená horská samota Orgoňovce, na druhej strane sa tiahne údolie Modlatín – kedysi posvätné sídlo pohanských modiel.
A len záhadný nápis na jednom z kameňov Šúvaliek.
Nájdu sa aj takí, čo tvrdia, že to predsa len nieje Orgoňov odkaz. Podľa nich to bude najskôr šifra, ktorou si zbojník Šmarhan, jeden z neskorších obyvateľov tejto pustatiny, označil skrýšu, do ktorej uložil medený hrniec so zlatým pokladom.
Ktovie! Možno raz príde niekto, čo záhadný nápis vylúšti a rozlúskne tajomstvo Orgoňovej Kýčery”

Zdroj: hradiska.sk

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená.

Táto webová stránka používa Akismet na redukciu spamu. Získajte viac informácií o tom, ako sú vaše údaje z komentárov spracovávané.