Mravce príkladom pre človeka?

Minule som sa vybral na pole seno hrabať. Ako som tak hrabal, rozhrabol som jedno mravenisko, samozrejme, neúmyselne. V skutočnosti ich bolo viacej, no jedno som pozoroval. Mravce sa rýchlo rozutekali, behali okolo mraveniska. Na mravenisku bolo plno bielych vajíčok. Bolo vidieť aj hrubé cesty, vedúce do Zeme. Ja som stál bosý, preto som rozbesnené mravce pozoroval len s bezpečnej diaľky. Mám už skúsenosti z ich rýchlosťou. Za pár sekúnd ich máte všade. Navyše som bol bosý, nohy som mal už doštípané od komárov, v chodidlách mnoho triesok. Áno, aj toto znamená chôdza na boso, teda skôr robota. Väčšinou sa bosý prechádzam. Mravce mi už vážne netrebalo. Ale vráťme sa k podstate.

Ako som tak mravce pozoroval, zo začiatočného neúčelového, asi vystrašeného behania, sa stalo behanie účelové. Mravce pohotovo brali nakladené vajíčka a odnášali ich do Zeme. Do úkrytu. Každý mravec jedno. Všetko sa dialo veľmi rýchlo. Najprv poodnášali tie vajička, ktoré boli voľne dostupné. Ostatné boli hlbšie v Zemi. No nakoniec zobrali aj tie. To všetko sa odohralo za pár minút. Znášalli aj vajíčka, ktoré boli ďalej, ktoré som rozniesol s vidlamy. Záchrana mladých mravcov, teda záchrana budúcnosti rodu bola najdôležitejšia. Podieľalo sa na tom celé mravenisko. Každý mravec jedno. Asi aj viacej. Len v tom počte mravcov ťažko spoznáte, ktorý vajíčko odniesol a už išiel po druhé. Výsledok bol taký, že budúcnosť bola zabezpečená, vajíčka zachránené.

Mnoho mravcov takto pracovalo. Pre spoločnú budúcnosť. Pracovali spolu. Prežite mohlo byť úspešné len vtedy, ak všetky mravce ťahali ako jeden mravec. Ak by si mravce boli ako ľudia, teda individualisti, ťažko by zachránili vajíčka. Príroda, matička Mokoša ich vytvorila tak, že každý mravec patrí do pomyselného kruhu, ozubeného kolesa. Aj ľudia boli takto stvorení. Lenže, prišla nová doba, zabudlo sa na to, čo je prirodzené. Spoločnosť trpí, stráca mrav. Ľudské bytosti ťahjú len za seba. Niečo ako skupina je nemyslitené. No zákon prírody a zákon Bohov sa nedá prekabátiť, darmo skúšame. Len vtedy budeme prosperovať, ak budeme rešpektovať svoju prirozdenosť a budeme žiť podľa zákonov prírody. Ak začneme žiť a vnímať prirozdene, príde aj zdar spolku. Je to prirozdené, patrí to k tomu.  

 

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *