Deti sú naša budúcnosť, mamičky nebláznite!

život

Nebolo to tak dávno, čo som bol malý chlapec. Dlho som vyrastal tak, že som nemal mobil v časoch, keď ostatné deti, moji rovesníci už mali mobilov viacej. Nemal som počítač, keď už moji rovesníci mali. Nehovoriac o internete. Ten sa nám doma vyskytol až neskôr. Keď som bol malý a videl, že všetci sa na tom pohrávajú, bolo jasné, že som to chcel aj ja, no rodičia mi hneď nezabezpečili to, čo som si zapýtal. Samozrejme, že sa mi to nepáčilo, veď každý už mal mobil, už mali aj počítače na ktorých hrali parádne hry. Len ja som sa hral vonku z kamienkami, palicami a vyrábal rôzne veci. Pamätám si na rôzne postreky na mravce, do ktorých som namiešal každú bylinku, ktorú som videl. Miešal som ich, drvil, pridával ďalšie. Malý druid. Potom som aj postreky skúšal. Nalial som ich na chodník, kadiaľ chodili mravce. Pozoroval som ich reakcie. Ak to nerobilo to, čo som chcel, musel som “sirupček” vylešpiť. Takmer celé detstvo som strávil vonku. Pod stromami, alebo niekedy na najväčšom sĺnku. Chodil som spávať, tak ako sa hovorí, zo sliepkami (veľmi skoro). Rovesníci už hrali počítačové hry, alebo pozerali televízor, no ja som si pomôcť nevedel, stále som skoro zaspal. Chodil som spať skoro pravidelne, tak o pol ôsmej. Samozrejme, nové storočie prišlo aj k nám, mne sa potom sny splnili, rodičia kúpili počítač. Spočiatku bol pobyt na ňom veľmi obmedzený, no ako malý som naň veľmi chcel chodiť, veď bola to novinka, bolo to moderné, každý tam trávil čas. Postupne sa čas, ktorý som strávil za týmto strojom zväčšoval, no ja som si to neuvedomoval. Stále som tam nebol toľko, koľko tam boli ľudia v mojom veku, no keď sa na to spätne pozriem, bol som tam dosť. Teraz, v časoch, kedy trávim na týchto zariadeniach oveľa viac času som začal ďakovať rodičom, že ma od toho odťahovali, hoci vtedy sa mi to nepáčilo. Som im vďačný za to, že ma ich zákazy vyhnali do prírody, na dvor, na ulicu. Ak by som mal detstvo prežiť ešte raz, počítaču by som nevenoval žiaden čas. Padal by na neho prach.

Rodičia súčasnosti, ale robia presný opak toho, čo urobili moji rodičia. Prestali robiť to, čo som ešte ako maloletý pochopil že urobili dobré. Súčasný rodičia nielen že nezakazujú malým deťom prístup k týmto zariadeniam, dokonca im ho ešte v nízkom veku zaobstarajú, aby sa hralo. A tak malé deti namiesto toho, aby spoznávali svoju záhradu ťukajú do obrazoviek a hrajú hry, ktoré im poväčšine nič nedajú. Jednak si od útleho destva zvykajú na tieto zariadenia, jednak im tieto obrazovky ničia oči, nehovoriac o elektromagnetických vlnách, ktoré by som ja osobne nebral na ľahkú váhu, keďže niektoré štúdie zistili napríklad to, že nosenie mobilu vo vrecku znižuje plodnosť. Taktiež sedia v miestnostiach, namiesto toho aby dýchali vzduch a tak bojovali proti alergiám, ktoré deti trápia čoraz viac. Neviem prečo je to rodičom jedno. Možno to je vidinou moderného štýlu života. Namiesto toho aby sa im kúpila ručne vyrobená hračka, sa im kúpi čvirikáč, do ktorého ťukajú a nemajú z toho nič. Napríklad také objavovanie zvierat, kvetín pomáha rozvíjať predstavivosť a lásku k prírode. Dieťa je na čistom vzduchu, hrá sa z ručne robenou bábikou, zašpiní sa. Aj to zašpinenie berú rodičia tragicky. Dieťa nemôže mať špinavú rúčku, nedajbože aby zjedlo keksík čo mu spadol na zem. Prirodzená imunita im nehovorí nič. Koľko jedál som takto pojedol, stále žijem, som zdravý, netrápia ma alergie, moja imunita je chvályhodná.

Ale vráťme sa k tej elektronike. Aby toho nebolo málo, pred nedávnom som natrafil na titulok článku, ktorý hovoril, že deti by sa mali učiť programovanie už na materskej škole. Už nestačí, že deti čvirikajú doma, už aj deti v materskej škole sa majú učiť písať nezmyselné kódy, ktoré po spustení vykonajú nejakú zbytočnosť. Namiesto toho, aby spoznávali reálny svet, prírodu, všetko živé, ich zavádzajme do virtuálneho sveta už od útleho veku. Asi niekto chce, aby deťom preplo…